Pri príležitosti 6. výročia od vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej som pripravila báseň českého básnika, nositeľa Nobelovej ceny za celoživotné dielo, Jaroslava Seiferta z jeho kultovej zbierky Maminka (1954).
Zbierka vyšla k 115. výročiu narodenia básnika vo Vydavateľstve Buvik v roku 2016, prebásnená Ľubomírom Feldekom.
Báseň venujem matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
O živote a tvorbe významnej českej nielen umeleckej osobnosti Jaroslava Seiferta si môžete prečítať aj na tomto linku: https://www.teraz.sk/magazin/cesky-basnik-jaroslav-seifert-nosite/578417-clanok.html
Pri okne
Keď prišla jar a na priedomí
rozkvitli v jarnom slnku stromy,
mamička, tichá ako pena,
plakala, k oknu obrátená.
- Čo plačeš? Čo ťa zhrýza dnu?
Povedz mi, čo ti prišlo ľúto?
- Veď ti to poviem, pletky sú to,
len nech už stromy odkvitnú.
Snežilo husto, vločky snežné
na okná lepili sa nežne,
pri okne bolo málo svetla,
mamička čosi z vlny plietla
a leskli sa jej slzy z rias.
- Čo plačeš? Čo ti prišlo ľúto?
- Veď ti to poviem, pletky sú to,
keby už dosnežilo raz.