Úvaha.

Myslím, že je predovšetkým potrebné v tejto dobe vážiť slová a nepoužívať ich ako zbraň voči druhému a to doslova a do písmena.

Počúvame od politikov výrazy ako inštitucionálna vojna, keď predtým v predvolebnom boji sa často operovalo s výrazom vojna policajtov. Pritom ani jedno nemá opodstatnenie, lebo nie inštitúcie a nie policajti a nie vojnu medzi sebou vedú.

Slovenská politická scéna, ale vidíme z médií, že rovnako je to aj u susedov, sa stala dejiskom permanentných volebných súbojov kto z koho, a z toho vznikajúce napätie v spoločnosti potom vedie k tomu, že občania spochybňujú demokraciu, ktorá to umožňuje, a ktorú takto títo politici zneužívajú, a prikláňajú sa k autokraciám rôzneho typu.

Rozvrátená a polarizovaná krajina nie je dobrou vizitkou politikov ako takých a stáva sa neistým miestom pre život., takú krajinu potom jej občania, ktorí v nich nenachádzajú dobrú budúcnosť, opúšťajú.

Občania by mali nabádať politikov k rozumnému, a nie zbytočne emotívnemu až exhibicionistickému výkonu ich práce a neživiť v nich populistické sklony v snahe získavať ich pozornosť. Od totalitnej vlády k anarchii často vedú politikov samé dobré úmysly. (myslím to aj trochu ironicky.)

Politici by mali nechať ľudí žiť svoje životy, pracovať, venovať sa rodinám a osobnému rozvoju, a nie ich neustále ťahať do publika svojich politických reality show - kto čo a o kom povedal na sieťach, v médiách a pod. Veď ľudia volili politikov, a nie obsadenie do nekonečného seriálu. Verejná kontrola politickej moci v demokracii nie je o tom, aby sa neustále prezentovali prieskumy verejnej mienky a organizovali za štátne prostriedky referendá, aby sa ľudia vyjadrili k tej či onej otázke- a pritom ide o politické hry politických strán a nie skutočné potreby ľudí.

Ale rovnako, nie je takáto verejná kontrola politickej moci zneužítím demokratických princípov vlády ľudu, ak niektoré médiá slúžia viac záujmom jednej politickej garnitúry ako záujmom ľudu? Alebo ak politici takéto politické reality show priamo podnecujú a vyvolávajú za cenu zvýšenia svojej sledovanosti?

Politici by sa mali zaoberať (a to je ich práca v demokracii, za ktorú ich platíme) správou verejných vecí a nie osobných mocenských ambícií a zveľaďovaním vlastných majetkov. A už vôbec nie, aby správu vecí verejných odovzdali pre tieto ambície a ziskuchtivosť do rúk osobným ambíciám a ziskuchtivosti súkromných osôb a spoločností.

Slovenská republika nie je súkromná spoločnosť v rukách súkromných osôb.

Politici by mali nechať štátne a verejné inštitúcie, aby robili svoju prácu, a ak medzi nimi aj vzniknú názorové rozdiely, kompetenčné spory a pod., nechať ich, aby to medzi sebou vyriešili inštitúcie na to v demokracii povolané, a nie politici, a nie účelovo.

Rešpektovanie nezávislosti súdnej moci je znakom vyspelosti štátu a jeho politickej reprezentácie., ale aj úrovne občianskej spoločnosti a dobrých mravov, ktorými sa táto spoločnosť chce riadiť.

Daniela Baranová

autorka je sudkyňa