Rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu som bol oslobodený spod disciplinárneho návrhu ministra spravodlivosti Borisa Suska v bodoch 1 a 3.
Pripomeniem rozhodujúce okolnosti, ktoré predchádzali podaniu disciplinárneho návrhu. Považujem ich za súčasť odôvodnenia tohto rozhodnutia najvyššieho správneho súdu bez ohľadu na to, že predsedníčkou disciplinárneho senátu Kristínou Babiakovou v rámci ústneho odôvodnenia rozhodnutia neboli takto komunikované.
Z udalostí pred podaním disciplinárneho návrhu v tejto veci, ku ktorým patria predovšetkým nevyberané útoky predsedu vlády Roberta Fica voči mojej osobe, tlačové besedy s rovnakým zameraním, na ktorých sa aktívne zúčastnil minister spravodlivosti ako aj poradca predsedu vlády advokát Marek Para vyplynula pre ministra spravodlivosti politická povinnosť podať proti mne disciplinárny návrh.
Minister spravodlivosti jeho podaním zneužil svoje oprávnenie na moje disciplinárne stíhanie. Účelom nebol totiž disciplinárny postih sudcu, ale politické zneužitie prostriedkov disciplinárneho práva voči sudcovi, ktorý medziiným nezávisle a nestranne konal spolu so senátom najvyššieho súdu vo veci poradcu predsedu vlády advokáta Mareka Paru.
Minister spravodlivosti teda podaním disciplinárneho návrhu voči mne plnil politické zadanie predsedu vlády, ktorý dopredu vyhlasoval, že budem vyzlečený z talára. Nepochybne konal zaujato a účelovo.
Zaujatosť ministra spravodlivosti mala, a to chcem osobitne podčiarknuť, osobitnú kvalitu. Nebola to klasická procesná zaujatosť. Ide o zaujatosť, ktorej základom je politické rozhodnutie za každú cenu disciplinárne potrestať najprísnejším trestom sudcu Slovenskej republiky za jeho rozhodovanie, napríklad aj za to, že ním riadený senát mal vo väzobnej agende iný právny názor ako senát ústavného súdu.
Som toho názoru, že dnešné rozhodnutie v bodoch 1 a 3 disciplinárneho návrhu odmietlo toto hrubé zneužitie politickej a verejnej moci. Mne ako sudcovi, na ktorom sa pilotne testuje zneužitie prostriedkov disciplinárneho práva záleží na tom, aby dnes ani v budúcnosti nedochádzalo k takému ohrozeniu nezávislosti celého súdnictva, každej sudkyne a každého sudcu Slovenskej republiky aké doslova a do písmena „kričí“ z disciplinárneho návrhu v tejto veci. Táto potreba je o to naliehavejšia, že v legislatívnom procese sa nachádza novela zákona, z ktorej vyplýva zmena v kreovaní disciplinárnych senátov.
Napriek výsledku v tejto disciplinárnej veci nemôžem skryť svoje rozčarovanie ako aj nechuť z postupu a rozhodovania Súdnej rady Slovenskej republiky.
Ministrovi spravodlivosti v tejto disciplinárnej veci sekundovala Súdna rada Slovenskej republiky. Ako ústavný orgán sudcovskej legitimity, namiesto ohradeniu sa proti zneužitiu prostriedkov disciplinárneho práva politickou a verejnou mocou prijala uznesenie, v ktorom podporila disciplinárny návrh tým, že v podstate prejudikovala moju vinu v bode 3 disciplinárneho návrhu.
Ide o mimoriadnu diskvalifikáciu tohto ústavného orgánu sudcovskej legitimity, ktorý potvrdzuje nerovnaký prístup ku sudkyniam a sudcom.
Pokiaľ ide o uznania viny v bode 2 disciplinárneho návrhu (tzv. kauza zdvihnutého prsta), v tejto časti s takým rozhodnutím sa nestotožňujem a nedokážem ho rešpektovať z dôvodov, že aj v tomto prípade bolo podanie disciplinárneho návrhu motivované politickou objednávkou, nielen za moje vyjadrenia, ale aj za rozhodovaciu činnosť.
Sú tu dve skupiny názorov, na jednej strane ministra spravodlivosti Borisa Suska, Súdnej rady a disciplinárneho senátu, ktorému predsedala Kristína Babiaková a na druhej strane názor bývalého predsedu Súdnej rady Jána Mazáka, bývalej ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej a bývalého predsedu Najvyššieho súdu Jána Šikutu, ktorí sporný výrok nepovažovali za dôvod na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti.
Tieto názory rešpektujeme, aj keď disciplinárny senát nevidel to, čo je a bolo každému zjavné od podania disciplinárneho návrhu. Totiž, že minister spravodlivosti plní politické zadanie predsedu vlády.
Vo veci však ide o viac. O principiálny postoj. Preto, nemajúc právo žiadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu, podáme ústavnú sťažnosť, prípadne ak Ústavný súd nevyjasní tento zásadný ústavný problém, tak sa obrátime aj na Európsky súd pre ľudské práva. Ide o zásadnú vec, ktorá by aj na európskej úrovni bola významná pre posúdenie, za aké konanie môže byť sudca najvyššej inštancie všeobecného súdnictva na Slovensku disciplinárne stíhaný a uznaný za vinného.
Nech sa raz a navždy vyjasní, či sloboda prejavu sudcu po vyhlásení rozhodnutia môže byť politicky atakovaná disciplinárnym návrhom, ak také prejavy sú v súdnych sieňach bežné a nikto za obdobné prejavy nebol doposiaľ disciplinárne stíhaný.