V pondelok sa konajú pomerne dôležité voľby, ktoré veľa napovedia o pomeroch v slovenskej justícii.

Sudcovia Najvyššieho súdu a Najvyššieho správneho súdu – teda tí, ktorých by sme mali považovať za sudcovskú elitu krajiny – si prvýkrát spomedzi seba zvolia sudcu, ktorý za nich zasadne v súdnej rade.

Výsledok týchto volieb s tromi kandidátmi (Marián Fečík, Peter Melicher, Michal Novotný) si budú všímať aj vo vládnej koalícii, ktorá potrebuje v najvyššom orgáne sudcovskej samosprávy získať väčšinu, aby odvolala Jána Mazáka a mala tak veci pod kontrolou.

No už okolnosti jednej nominácie prezrádzajú, že na najvyšších poschodiach slovenskej justície sa pod vedením Jána Šikutu ani po zriadení Najvyššieho správneho súdu (NSS) zrejme nič podstatné nezmenilo.

Ach, tie prieťahy

Hlavnými postavami tohto príbehu sú František Mozner, predseda trestnoprávneho kolégia na Najvyššom súde, a Marián Fečík, predseda senátu na NSS.

O Moznerovi je v sudcovských kruhoch dlhodobo známe, že má problém s pracovnou disciplínou. Ale odkedy sa stal šéfom kolégia (koncom roka 2019) a o rok a pol neskôr aj prezidentom Združenia sudcov Slovenska, dosiahli prieťahy v jeho rozhodovaní také rozmery, že sa musel nimi opakovane zaoberať Ústavný súd.

Moznerovým problémom neboli len prieťahy vo viacerých dôležitých prípadoch, ale aj to, že keď sa dostal do úzkych, neváhal detinsky zavádzať.

Mozner sa prieťahov dopúšťal vo svojej dovolacej agende, v ktorej sudcovia Najvyššieho súdu rozhodujú o mimoriadnych opravných prostriedkoch v kauzách, ktoré už prešli prvostupňovým aj odvolacím súdom a v ktorých padli právoplatné verdikty. Je teda pravdou, že z hľadiska právnej istoty je naliehavosť rozhodovania pri dovolaní nižšia, ale ako konštatoval Ústavný súd, aj tu musí sudca rozhodovať bez zbytočných prieťahov.

Aj poctivým sudcom sa stáva, že majú prieťahy, ktoré súvisia s návalom práce a komplikovanosťou niektorých prípadov. Problémom Moznera je, že hoci má na starosti len dovolaciu agendu, stal sa z neho notorický prokrastinátor.

Z toho dôvodu iniciovala ministerka Mária Kolíková voči Moznerovi disciplinárne konanie, pričom s jej dôvodmi sa následne stotožnil aj nástupca Viliam Karas.

Na ilustráciu stačí spomenúť dva prípady z Kolíkovej podania, ktoré sú spoločensky najvýznamnejšie.

Jeden sa týka skupiny bosa košického podsvetia Roberta Okoličányho, kde obvinení po rozsudku Najvyššieho súdu podávali postupne dovolania, ktoré boli po odchode Libora Duľu na Ústavný súd pridelené Moznerovi. Sudca o týchto dovolaniach rozhodol uznesením 7. júna 2021.

Mozner mal ako sudca spravodajca do 30 dní už len vyhotoviť písomné zdôvodnenie, čo nestihol, lehota mu bola predĺžená do 1. septembra, ale ani potom sa nič neudialo. Procesným stranám ho doručil až koncom decembra, teda pol roka po rozhodnutí.

V ostro sledovanom nástenkovom tendri sa správal Mozner ešte svojvoľnejšie.

Bývalí ministri za SNS, Marian Janušek a Igor Štefanov, si vypočuli právoplatný rozsudok v roku 2018, následne obaja využili svoje právo a podali na Najvyššom súde dovolania (Janušek tak spravil v júli 2019). Aj v tomto prípade prevzal spis, ktorý bol pôvodne pridelený Duľovi, František Mozner.

A opäť sa dlho nič nedialo. V januári 2021 na Moznerovu nečinnosť reagoval Ústavný súd, ktorý skonštatoval porušenie práv sťažovateľa Janušeka a uložil Moznerovi, aby už v prípade konal bez zbytočných prieťahov. No ani tento nález ústavných sudcov so sudcom nepohol. Mozner zareagoval až o vyše roka neskôr, keď konečne vytýčil verejné pojednávanie. Odsúdený Janušek sa medzičasom opäť sťažoval na prieťahy na Ústavnom súde, ktorý aj druhýkrát skonštatoval prieťahy.

Lenže ani fakt, že Ústavný súd ho v rozmedzí viac než roka dvakrát napomenul za prieťahy v tom istom konaní, predsedu trestnoprávneho kolégia Moznera nijako zvlášť nezahanbil.

Mozneriáda 

Hoci sa už konečne prepracoval k rozhodnutiu a Janušekovo dovolanie v marci 2022 zamietol, opäť mu nezáležalo na tom, aby ho včas písomne vyhotovil a odoslal. Neurobil tak ani po uplynutí predĺženej lehoty a neurobil tak ani do septembra toho roku, keď sa aj z tohto dôvodu Kolíková obrátila s disciplinárnym návrhom na Najvyšší správny súd.  

Moznera však nevyrušilo ani disciplinárne podanie a nekonal ani po ňom. Predseda Najvyššieho súdu Ján Šikuta, ktorý dovtedy Moznera pri otázkach novinárov skôr pasívne hájil, sa tak ocitol pod novým tlakom. Vzhľadom na to, že Mozner nebol schopný vypracovať písomné rozhodnutie ani po takmer deviatich mesiacoch od verdiktu, podal naňho v novembri 2022 disciplinárny návrh aj Šikuta.

Týmto sa však mozneriáda v nástenkovej kauze nekončí. Sudca sa totiž pred odsúdeným Janušekom a jeho advokátom Michalom Mandzákom tváril, že všetko vyhotovil, a listom im v auguste 2022 oznámil, že súdny spis „je expedovaný Špecializovanému trestnému súdu, ktorý Vám vzápätí doručí rovnopis rozhodnutia dovolacieho súdu“.

Nebola to pravda. Špecializovaný trestný súd z Najvyššieho súdu nič nedostal v auguste ani v ďalších mesiacoch, keď na Moznera podávali disciplinárne sťažnosti Kolíková a neskôr Šikuta.

Moznerov prípad tak doputoval do disciplinárneho senátu Mariána Fečíka, ktorý vlani na jar rozhodol.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že podanie Kolíkovej, ktorá sa v siedmich bodoch sťažovala na závažné disciplinárne previnenia, má pomerne veľkú šancu na úspech. O to väčšmi, že ministerstvo žiadalo len miernu formu sankcie, zníženie funkčného platu o 50 percent na obdobie troch mesiacov.

Fečíkov senát však Moznera nielen oslobodil, ale jeho prípad prirovnal k šikanovanej bulharskej sudkyni Miroslave Todorovej a využil tak judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP).

Marián Fečík ako sudca spravodajca v podstate prevzal Moznerovu sebaobhajobu. Oslobodzujúci disciplinárny rozsudok je preto na viacerých miestach očividne účelový až absurdný. Fečík prieťahy hájil okrem iného tým, že Mozner je popri svojej rozhodovacej činnosti sudcu aj prezidentom najväčšej stavovskej organizácie Združenia sudcov Slovenska, pričom „pri plnení svojich úloh sa pohybuje medzi viacerými konkurujúcimi povinnosťami“ a „nemožno bez ďalšieho stanoviť ich vnútornú hierarchiu“.

Fečík sa slovnou ekvilibristikou snažil zahmliť fakt, že Mozner je v prvom rade sudca, ktorý bol do svojej funkcie vymenovaný prezidentom, má z toho vyplývajúce povinnosti, ale aj výhody, pretože ako sudca trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu patrí medzi najlepšie platených sudcov v krajine (sudcovia tohto kolégia majú rovnako vysoký plat ako sudcovia Špecializovaného trestného súdu, pretože sú jeho odvolacou inštanciou).

Moznerovi prešlo vo Fečíkovom senáte aj to, že klamlivo informoval Janušeka a jeho advokáta Mandzáka, že jeho spis je už odoslaný Špecializovanému trestnému súdu. Mozner tvrdil, že sa vtedy pomýlil, pretože bol v časovom strese pred dovolenkou, myslel to vraj tak, že jeho spis nie „je“, ale „bude“ odoslaný do Pezinka.

Fečík jeho vysvetlenie bez výhrad akceptoval ako „ľudský omyl“, ktorý „nemožno vyhodnotiť ako disciplinárne previnenie a už tobôž nie ako závažné disciplinárne previnenie“.

Ja tebe, ty mne 

Korunu všetkému však Fečík nasadil tým, že Moznerove excesy napasoval do priam disidentského príbehu bulharskej sudkyne Todorovej, ktorú pred štátom ochránil Európsky súd pre ľudské práva.

Todorová má s Moznerom spoločné to, že je rovnako ako on sudkyňou odvolacieho súdu a prezidentkou tamojšej sudcovskej organizácie a rovnako aj ona čelila disciplinárnemu konaniu za prieťahy.

Bulharská sudkyňa s povesťou reformátorky doma kritizovala vmiešavanie politiky do súdnictva aj zasahovanie výkonnej moci do živých konaní, podľa Fečíkovho senátu bol rovnako aj Mozner u nás verejným kritikom Kolíkovej reforiem a súdnej mapy.  

František Mozner už v rámci svojej obhajoby argumentoval, že zo strany Kolíkovej ide len o pomstu a Fečík si túto líniu osvojil, keď konštatoval, že hlavným cieľom podania disciplinárneho návrhu bolo sankcionovať Moznera za jeho verejnú kritiku.

Samozrejme, pokiaľ minister podáva disciplinárny návrh na sudcu, ktorý je súčasne jeho verejným kritikom, je na mieste ostražitosť aj v prípade, ak sa dotyčný sudca objektívne dopúšťa prieťahov.

Ale porovnávanie prípadov Moznera a Todorovej je celkom nepatričné z viacerých dôvodov. V prvom rade, Todorová čelila za svoje prieťahy mimoriadne tvrdému postupu, keď ju Najvyššia súdna rada zbavila sudcovskej funkcie. Ďalší rok nevykonávala svoju funkciu, neskôr rada rozhodnutie zrušila a ako sudkyňa mohla pokračovať na súde nižšieho stupňa.

Ministerka Kolíková však vo svojom podaní navrhovala len finančnú sankciu: nižší plat na obdobie troch mesiacov.

Navyše, Kolíkovej disciplinárny návrh považoval za dôvodný aj jej nástupca Karas, ktorý pritom sám ako predseda advokátskej komory kritizoval súdnu mapu.

Sudca Fečík sa však týmito a ďalšími nuansami nijako netrápil ani nezdôvodnil, prečo nemá byť Mozner za svoje opakované prešľapy postihnutý ani najmenšou finančnou sankciou. Vlastne to vyzerá tak, že sudca, ktorý verejne kritizuje ministra, stojí automaticky pod ochranou, nech sa dopúšťa aj väčších prieťahov a excesov.

Týmto sa dostávame k záverečnej pointe príbehu.

Pred pár týždňami sa stal Marián Fečík kandidátom do súdnej rady, do ktorej ho navrhlo Moznerovo Združenie sudcov Slovenska.

Združenie má v sudcovských voľbách tradične silné slovo, bolo to tak aj pred rokmi za Juraja Sopoligu, ktorý je zhodou čarovných slovenských okolností Moznerovým strýkom. Sopoliga udržiaval združenie aj ako nástroj moci Štefana Harabina a toho klanu sudcov, ktorému išlo v prvom rade o výhody a pôžitky sudcovského stavu.

Mozner sa prihlásil k podpore Fečíka aj priamo, keď tento týždeň rozposlal e-mail všetkým sudcom Najvyššieho súdu, v ktorom na nich apeloval, aby v pondelok odovzdali hlas Mariánovi Fečíkovi, lebo jeho „osobnostná výbava a odborná erudícia“ sú zárukou, že hlas sudcov bude počuť.

Dnes na čele Združenia sudcov Slovenska stojí sudca prokrastinátor, ktorý v mene všetkých sudcov navrhuje svojho ochrancu do súdnej rady. A nie je vylúčené, že s tým uspeje.

Za posledné roky sa toho zjavne tak veľa nezmenilo. Na najvyšších poschodiach justície naďalej necítiť elitnosť, ale klanovosť.