Na dnešný deň som pripravila báseň z diela Milana Rúfusa, nevšedného pozorovateľa našich čias, zo zbierky Jednoduchá až po korienky vlasov (2000). 

O živote a diele 
jedného z najvýraznejších slovenských básnikov všetkých čias si môžete prečítať aj na týchto linkoch:
https://www.litcentrum.sk/autor/milan-rufus
https://www.teraz.sk/import/literatura-milan-rufus-patril-medzi-n/366155-clanok.html

Únos pravdy

Keď sa lži dlho darí, 
čože sa z nej stáva?
Stane sa pravdou?

Pravda je zvyk?
Len správa, 
ktorá sa potláča alebo hlučno šíri?

Za seba, sama
neozve sa samá?
Vo vetre pleva slov,
čo nemá, Bože, nemá
jadierko na chleba,
kde dva a dva sú štyri
neúprosne...?

No kde máš
slobodu poznať, človiečik, 
ak dedíš pravdu po meči?
Kde teda víťazí?
Ústami do nej močí
džingischán peňazí 
a nápadníci moci.

Pravda, jej cesta jakživ rovná, 
je nemou čiernou ovcou.

Masmediálna vývarovňa
kŕmi jej bezdomovcov.
A tá im iné neriekne
než svoje hlučné béé.

A človek pravdu nestretne
na ceste ku sebe, 
človek, sám sebou klamaný.

Kto sa tu smeje do dlaní?
Šamani, samí šamani.