Autorka je emeritná sudkyňa a bývalá členka súdnej rady

Slovensko je podľa medzinárodného projektu V-Dem druhou najpolarizovanejšou krajinou v Európe – hneď za Maďarskom a tesne pred Španielskom. Upozornila na to štúdia DEKK Inštitútu Polarizácia a antisystém 2026. Polarizácia už podľa nej nie je len záležitosťou politických táborov či sociálnych sietí: preniká do rodín, priateľstiev, pracovísk. Rozdeľuje spoločnosť na „nás“ a „ich“ a oslabuje to, čo drží štát pokope – vzájomnú dôveru a schopnosť spolupracovať.

O jednom prostredí sa však v tejto súvislosti hovorí menej, hoci by malo byť voči rozdeleniu najodolnejšie. Je ním súdna moc.

Súd má konflikty tlmiť, nie ich reprodukovať

Súdna moc má v demokracii zvláštne postavenie. Nie je len jednou z troch mocí – je tou, ktorá má spory uzatvárať. Keď sa dvaja občania alebo občan a štát nevedia dohodnúť, súd povie záväzné a konečné slovo. Práve preto má byť neutrálny: nie preto, že sudcovia nemajú názory, ale preto, že spoločnosť potrebuje aspoň jedno miesto, ktorému uverí bez ohľadu na to, na ktorej strane názorového spektra stojí.

Ak sa však polarizácia usadí aj v samotnej justícii, súd túto schopnosť stráca. Prestáva byť tlmičom konfliktov a stáva sa ďalším bojiskom. A to je horšie než rozdelený parlament – od parlamentu čakáme zápas názorov, od súdu čakáme, že bude nad ním.

Najviditeľnejšie sa rozdelenie prejavuje v súdnej rade – ústavnom orgáne, ktorý má reprezentovať súdnu moc navonok a rozhodovať o kariérnom osude sudcov a o vedení súdov. Rada má osemnásť členov: deviatich volia samotní sudcovia, po troch menujú vláda, parlament a prezident. Už toto zloženie v sebe nesie napätie medzi „sudcovskou“ a „politickou“ legitimitou, je však paradoxné, že toto napätie sa prejavuje viac medzi sudcami navzájom ako medzi nimi a nesudcami. A práve na tejto línii sa konflikty dlhé roky lámali.

Ilustrujú to verejné spory posledných mesiacov.

Do médií už prenikol otvorený spor medzi predsedníčkou súdnej rady Marcelou Kosovou a podpredsedníčkou Ayše Pružinec Eren, ktorý naplno prepukol na jar 2026 pri voľbách vedenia najvyšších súdov aj pri dohľade rady nad hodnotiacimi komisiami. Obe pritom do rady zvolili sudcovia.

Najnovšie sa časť členov rady dostala do otvoreného konfliktu s bývalou členkou, sudkyňou Danou Jelinkovou Dudzíkovou, ktorá po odchode z rady podala podnet na odvolanie podpredsedníčky súdnej rady, pretože podľa nej nespĺňa predpoklady na výkon tejto funkcie. Časť členov reagovala vyhlásením, v ktorom jej vyjadrenia v komunikácii medzi sudcami označili za osobné útoky, keďže niektorých členov súdnej rady označila za vnútorných nepriateľov a spochybňovala ich odbornosť a morálnu integritu.

Práve toto vyhlásenie je súčasne dôkazom tézy tohto článku. Jeho signatári v ňom totiž tvrdia, že v súdnej rade sa v minulom období sudcovia nerozdeľovali podľa toho, ako alebo na akom súde vykonávajú svoju funkciu, ale podľa názorových a politických preferencií. Inými slovami: polarizáciu vnútri súdnej rady nepomenúva len vonkajší pozorovateľ – pomenúvajú ju samotní členovia súdnej rady.

Svedectvo z prvej ruky: čo som videla zvnútra

Tento článok nepíšem len ako pozorovateľka systému. V rokoch 2020 až 2023 som sa ako emeritná sudkyňa stala členkou súdnej rady na základe nominácie vlády. V tom čase mali sudcovia v súdnej rade výraznú väčšinu, pretože z osemnástich členov bolo 12 sudcov. Ostré názorové konflikty o prebiehajúcich reformných zmenách v justícii alebo personálnych rozhodnutiach v súdnej rade aj v tomto období prebiehali najmä medzi sudcami navzájom, a nie medzi sudcami na jednej strane a politickými nominantmi z radov nesudcov na druhej strane. Nezriedka som sama bola terčom nevyberaných osobných útokov najmä zo strany súčasnej podpredsedníčky súdnej rady a spochybňovania mojej morálnej a odbornej spôsobilosti, ktoré pretrvávali aj po mojom odvolaní zo súdnej rady. Stačí si napríklad vypočuť záznam zo zasadnutia súdnej rady zo septembra 2024.

Po voľbách v roku 2023 a výmene politicky nominovaných členov súdnej rady sa očakávala aj zmena pomerov v súdnej rade. Spočiatku sa tak aj dialo a súdna rada bez problémov väčšinovo prijímala svoje rozhodnutia, ale len do vzniku zásadných konfliktov opätovne medzi členmi súdnej rady, ktorí sú sudcami. Viedlo to k názorovému rozdeleniu celej súdnej rady a prerasteniu konfliktov do sudcovského stavu ako takého.

Prečo to má presah do celej spoločnosti

Rozdelená justícia neškodí len sama sebe. Škodí presne tými mechanizmami, ktoré štúdia DEKK Inštitútu opisuje pri polarizácii vo všeobecnosti:

Podkopáva dôveru. Ak občan verí, že výsledok jeho sporu závisí od toho, „ku ktorému táboru“ sudca patrí, prestáva veriť súdu ako inštitúcii. A nedôvera v súdy je nedôverou v samotný právny štát.

Bráni spolupráci a rozhodovaniu. Keď sa rada nevie zhodnúť ani na vedení najvyšších súdov, ochromuje to fungovanie justície – súdy zostávajú bez riadneho vedenia, rozhodnutia sa odkladajú.

Živí polarizáciu. Súd, ktorý mal spory uzatvárať, ich namiesto toho zosilňuje. Rozhodnutia sa čítajú cez politickú optiku, nespochybňujú sa argumentmi, ale príslušnosťou. Vzniká začarovaný kruh.

Keď zlyháva posledná inštancia, ktorá mala byť nad „táborovitosťou“, spoločnosť stráca oporný bod. To je hlbší dôvod, prečo by rozdelenie súdnej moci malo znepokojovať aj ľudí, ktorí na súd nikdy nevkročia.

Poctivá protiváha: nesúhlas nie je choroba

Aby článok neznel len ako nárek, patrí sem jedna sebakritická poznámka. Sudcovia sa majú v názoroch líšiť – nezávislosť súdnej moci predpokladá pluralitu, nie jednotu. Rozdielne právne názory, tvrdé vecné spory aj ostré hlasovania sú znakom zdravej, nie chorej inštitúcie.

Problém nenastáva vtedy, keď členovia rady nesúhlasia. Nastáva vtedy, keď sa nesúhlas zvrhne na delenie a vznik táborov – keď už nejde o to, čo niekto povedal, ale ku komu patrí. Keď sa vecný spor nedá odlíšiť od osobného a politického. To je tá hranica, za ktorou sa z plurality stáva polarizácia. A práve tú hranicu, zdá sa, súdna rada opakovane prekračuje.

Štúdia DEKK Inštitútu volá po tom, aby mienkotvorní aktéri a elity uprednostnili kultúru skutočného dialógu pred rétorikou táborov. Ak má tento apel niekde platiť dvojnásobne, tak v súdnej moci. Nie preto, že sudcovia sú lepší ľudia, ale preto, že ich úrad na nich kladie vyššie nároky. Súd, ktorý má spoločnosti pomáhať spory uzatvárať, nemôže byť sám ich najviditeľnejším príkladom.

Justícia môže byť buď zrkadlom rozdelenej spoločnosti, alebo jej vzorom, ako sa dá nesúhlasiť bez rozvratu. Zatiaľ, žiaľ, býva častejšie zrkadlom.