Polroka po prelomovom dovolacom rozhodnutí v kauze Dušana Kováčika vyšli najavo pochybnosti o zákonnosti senátu, ktorý v prípade rozhodoval. Prehovoril o nich sudca Juraj Kliment, bez ktorého by sa verejnosť ani nedozvedela, že korupčnú kauzu bývalého špeciálneho prokurátora mal pôvodne pridelený senát dnes už predsedu Najvyššieho súdu FRANTIŠKA MOZNERA.

Mozner napriek tomu dovolacie konanie vrátane jeho výsledku obhajuje.

Úplne nie. Mám pocit, že niekto, neviem prečo, sa snaží vytvoriť dojem, že sudcovia Najvyššieho súdu sú nejaké bábky, ktoré rozhodujú na pokyn predsedu súdu. Takto to ale nefunguje.

Predseda súdu je primus inter pares (prvý medzi rovnými, pozn. red.) a žiadnemu sudcovi do rozhodovania nevstupuje. Je to pre mňa niečo principiálne a hodnotové, čo som dodržiaval vždy v rámci svojej kariéry, pre mňa neprekročiteľná čiara.

Išlo o celospoločensky dôležitú a ostro sledovanú kauzu týkajúcu sa dosiaľ najvyššie odsúdenej osoby, bývalého špeciálneho prokurátora. Verejnosť prípad zaujímal najmä po tom, čo sa minister veľmi neštandardne osobne vložil do konania a dal príkaz na prerušenie výkonu trestu. Moment vyhlásenia takto očakávaného verdiktu však ostal pred verejnosťou prakticky utajený, ešte deň vopred nebol ani len na webe. Bolo zo strany súdu zvládnuté, aby verejnosť nemala pochybnosti o okolnostiach verdiktu?

Z môjho pohľadu áno, pretože ide o špecifickú situáciu. Trestný poriadok vyslovene nepozná verejné vyhlásenie rozsudku, avšak ústava vyžaduje, že každý rozsudok sa musí vyhlásiť verejne. My síce vieme rozhodnúť o veci na neverejnom zasadnutí, ale máme predpísané rozhodovanie rozsudkom. V situácii, keď sú splnené podmienky na neverejné zasadnutie, tak sa na takomto zasadnutí rozhodne a následne sa robí aj verejné vyhlásenie rozhodnutia. To je neformálny úkon. Je vecou senátu, aký presný režim nastaví. V niektorých prípadoch to prebehne v deň, keď sa rozhodne, inokedy to prebehne ex post. Nie vždy je totiž vopred jasné, že na konci dňa bude rozsudok alebo nie.

V tomto konkrétnom prípade som nebol členom senátu, a preto neviem, aká tam bola situácia. Nestalo sa však nič neštandardné. Jediné, čo nastalo, bolo, že deň predtým nebol na webe zaškrtnutý filter pre trestnoprávne kolégium, preto sa termín vyhlásenia nezobrazoval pri filtrovaní trestnoprávnych pojednávaní. Na druhý deň sa to však opravilo.

A to je z vášho pohľadu štandardné? Prečo súd pri tak exponovanej kauze nekonal proaktívne a neoznámil aj sám médiám, že ide rozhodnúť?

To je váš pohľad, ale z pohľadu súdu je kauza ako kauza. Sudcovia k nim nepristupujú podľa toho, čo je ich predmetom, alebo aký je o to záujem zo strany verejnosti. Tie kauzy sú pre nich rovnaké. Senát má svoj štýl práce a podľa toho rozhoduje.

Pozerám sa na to z pohľadu verejnosti, ktorá na rozhodnutie čakala a bola na výsledok zvedavá. Nebyť troch aktívnych novinárov, ktorým sa vlastnou šikovnosťou podarilo prísť na vyhlasovanie verdiktu, tak by v tej pojednávacej miestnosti nikto okrem sudcov nesedel.

Rozhodnutie by bolo následne zverejnené.

O štyri mesiace. Toľko trvalo čakanie na písomné odôvodnenie rozhodnutia.

A to z vášho pohľadu stačí? Aby verejnosť štyri mesiace nepoznala dôvody, pre ktoré bol oslobodený bývalý špeciálny prokurátor?

Vedel by sa výrok a dôvody by boli rámcovo oznámené. Podrobné dôvody by však boli tak či tak vysvetlené až po vyhotovení písomného rozhodnutia.

Ako predseda súdu by ste v tom problém nevideli?

Z pohľadu súdu je to kauza ako každá iná. Sudcovia nepristupujú ku kauzám podľa ich mediálnej váhy — tak to má byť a tak to funguje. Väčší verejný záujem nemení procesný postup senátu. To, čo tejto kauze pripisovalo väčšiu váhu, boli médiá, nie súd.

Vy ste vedeli vopred, že senát vynesie dovolací verdikt 11. decembra 2025?

To, že v tento deň bol nariadený termín neverejného zasadnutia senátu, som vedel. Sledujem totiž veci z pohľadu plynulosti a rýchlosti konania. Mám prístup do registra a vidím, na kedy je nariadený termín.

Skôr sa pýtam na to, či ste mali avizované, že 11. decembra bude aj vyhlásenie rozhodnutia?

To vždy závisí od senátu. Stáva sa, že sa neverejné zasadnutie senátu odročí, lebo v rámci záverečnej porady ešte vyvstane nejaká otázka, pre ktorú je potrebné vec odročiť.

Smerujem k vášmu stretnutiu s predsedníčkou senátu Martinou Zeleňákovou, ktoré prebehlo dva dni pred vyhlásením verdiktu. Hovorili ste s ňou o tom, že v tejto veci už zrejme padne verdikt?

Tu by som chcel osvetliť jednu vec, ktorá je aj dôvodom, pre ktorý som sa ako predseda súdu presťahoval do budovy na Panónskej ceste (podnájom, v ktorom sídli trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu, predošlý predseda Ján Šikuta sedel na Klobučníckej ulici, pozn. red.). Chcel som byť bližšie pri väčšine sudcov a pri väčšine personálu.

Potrebu stretávania sa predsedu súdu so sudcami nijako nespochybňujem. Pozastavujem sa nad tým, že v tomto prípade ste sa ako sudca vylúčený z rozhodovania v Kováčikovej kauze dva dni pred kľúčovým rozhodnutím stretli vo večerných hodinách s predsedníčkou senátu. To môže vo verejnosti zanechávať pachuť v tom, ako vznikalo dané rozhodnutie.

Každého môžem uistiť, že predmetom rozhovoru s pani predsedníčkou nikdy nebolo to, ako má byť rozhodnuté v tejto kauze. Napokon, išlo o jeden hlas. Preboha, nedáva to ani len elementárnu logiku. Prečo by som sa mal s pani predsedníčkou stretávať vo večerných hodinách práve preto, aby som ovplyvnil rozhodnutie v kauze, z ktorej som sa sám vylúčil?

O tom, ako sa má rozhodnúť, určite nie.

Pýtam sa všeobecne na obsah prípadu.

Bavíme sa o mnohých veciach. Riešime odborné otázky. Keď sa stretneme s kolegami, spravidla nastolia nejaký právny problém, ktorý riešia. To ale vôbec nie je viazané na to, či je to taká alebo onaká kauza. Často ani netušíme, o akej kauze sa bavíme. Povieme si, ako sa má to-ktoré pravidlo vykladať. Medzi sudcami ide o bežnú vec.

V týchto rámcoch ste sa bavili s členmi dovolacieho senátu o kauze Kováčika?

Je to pol roka dozadu — rovnako, ako si žiaden predseda súdu neeviduje každé pracovné stretnutie. Moje stretnutia nie sú viazané na to, kto čo rozhoduje, preto ich ani neevidujem. Čo viem s istotou: predmetom týchto stretnutí nikdy nie je to, ako má byť rozhodnuté v konkrétnej kauze.

Tu treba uviesť kontext týchto udalostí. Na Najvyššom súde máme niekoľko sudcov, ktorí dochádzajú z regiónov. Aktuálne im nevieme ponúknuť úhradu zvýšených nákladov na cestovné a na ubytovanie a ani nemáme vlastné kapacity. Preto im ako jednu z výhod umožňujeme prácu z domu. Tí, ktorí o to požiadajú, majú umožnené pracovať tri dni v týždni z domáceho prostredia.

Tým pádom sa tu títo dochádzajúci kolegovia koncentrujú v utorky a stredy. A teda agendu, pre ktorú musia byť aj fyzicky prítomní na súde, robia práve počas týchto dvoch dní. Je teda bežné, že sú tu aj po siedmej či deviatej hodine večer. Keď sa niekedy prejdete večer okolo budovy súdu, určite tu uvidíte zasvietené aj v neskorších časoch. Z tohto pohľadu nevidím nič neštandardné.

Nehodnotím to. Každý, kto si to bez predsudkov prečíta, môže zaujať vlastný názor. Názory môžu byť rôzne, ale určite sa nedá povedať, že by toto rozhodnutie nebolo odôvodnené. Je odôvodnené vo všetkých aspektoch, ktoré viedli k prijatému záveru.

Od roku 2020 neexistuje žiaden iný rozsudok, v ktorom by senát trestného kolégia konštatoval „trojitú“ zaujatosť, teda zaujatosť vyšetrovateľa prípadu, sudcu na prvom stupni aj člena odvolacieho senátu. Ukázala to rozsiahla analýza advokáta Igora Ribára, ktorú publikoval Denník N. Vy ste sa už niekedy stretli s takýmto pochybením?

Otázku treba položiť naopak, keďže dovolací súd je viazaný dovolacími námietkami. Mal od roku 2020 predloženú vec, v ktorej by dovolateľ namietal zaujatosť vyšetrovateľa, súdu prvého stupňa a taktiež súdu druhého stupňa? Pokiaľ nie, nemohlo sa tak ani rozhodnúť.

Ja som sa ešte nestretol s takto formulovanými námietkami. Logicky potom dovolací súd nemohol dospieť k takému záveru, pretože nemôže prekročiť námietky, ktoré boli predložené. Takže možno keď niekto robí AI analýzu, mohol by spracovať všetky dovolania aj z pohľadu, či tam nájde takto formulované námietky. Potom sa môžeme baviť o tom, ako sú postavené námietky, v čom spočíva zaujatosť a či je to skutočne niečo porovnateľné. Treba tiež zdôrazniť, že posudzovanie nezaujatosti je veľmi špecifické, pretože je vždy viazané na konkrétne okolnosti danej veci. Nedá sa to zovšeobecniť ani generalizovať.

Kováčikovo dovolanie ste mali pôvodne na stole vy, resp. senát pod vaším vedením. Aké úkony ste stihli urobiť od marca 2023 do augusta 2024, keď došlo k vylúčeniu všetkých členov vášho senátu s výnimkou spomínanej sudkyne Zeleňákovej?

Pokiaľ teda priebežne chodili doplnenia pôvodného dovolania, automaticky sa to posielalo ostatným stranám na vyjadrenie a tak ďalej. V tých prvých mesiacoch teda prebiehal tento typ procesných úkonov. V marci 2024 následne požiadal minister spravodlivosti o zapožičanie spisu. Spis sa vrátil v auguste a vtedy aj došlo k zmene v zložení senátu.

Kováčik svoje dovolanie dopĺňal naposledy v decembri 2023. Vtedy podal aj žiadosť o prerušenie výkonu trestu. Prečo ste o nej nerozhodli, hoci takúto otázku by ste mali posudzovať prioritne? A to obzvlášť pri tak zjavnej chybe, akú neskôr prezentoval dovolací senát, teda že o Kováčikovi rozhodovali zaujatí sudcovia?

To, čo spomínate o otázke zaujatosti, je veľmi skreslené. Posúdenie skutkových okolností, či skutočne malo dôjsť k vylúčeniu konajúcich sudcov, tiež nepochybne trvá určitú dobu. Zvažujú sa pri tom všetky okolnosti. Tieto veci nie sú jednoduché. Zrejú a ten názor sa vyvíja v čase.

To nespochybňujem. Mal som na mysli, či si váš senát za dvanásť mesiacov nevšimol, že v prípade konali na oboch stupňoch zaujatí sudcovia. Vaši kolegovia z „nového“ dovolacieho senátu rozhodli o celom dovolaní za šestnásť mesiacov.

Vrátim sa k žiadosti na prerušenie výkonu Kováčikovho trestu. Váš senát na tento krok nevidel dôvod?

Keby ho videl do momentu, keď sme dospeli k záveru o našom vylúčení z rozhodovania, tomuto návrhu by sme vyhoveli.

Prečo ste sa spolu s kolegami z vášho senátu nevylúčili skôr než po takmer roku a pol? Odvolali ste sa na nález Ústavného súdu v prípade Adamčo, no už predtým ste sa zrejme zaoberali otázkou, či je váš senát nestranný pri rozhodovaní.

Mali sme totiž preskúmať správnosť posúdenia skutkovej otázky, o ktorej sme pár mesiacov predtým rozhodli a ktorú sme nejakým spôsobom vyriešili. Skonštatovali sme vtedy, že sudca (Peter Hatala, pozn. red.) nie je vylúčený z rozhodovania na základe tých istých dôvodov, ktoré sa mali posudzovať aj v tejto veci.

Vy by ste z pohľadu zdania nezávislosti považovali taký senát, ktorý by mal preskúmať správnosť otázky, o ktorej predtým – a opäť zdôrazním, že skutkovo rovnakej otázky - ten istý senát už rozhodol?

Bola to iná vec, ale z pohľadu predmetu konania sa posudzovala tá istá otázka. Ak by sme rozhodovali znova, konanie by v tejto časti stratilo charakter mimoriadneho opravného prostriedku. Dospeli sme preto k názoru, že treba aplikovať vylúčenie zo zákona, čo je jednoduchší mechanizmus, pri ktorom automaticky nastúpia do senátu zastupujúci sudcovia.

Keby sme len oznámili našu možnú zaujatosť, čo by zistil iný senát, ktorý by to následne posudzoval? Opäť len to, že sme danú otázku už posudzovali. Týmto naším postupom sme to konanie zrýchlili a myslím si, že vďaka tomu dnes nikto nemôže napadnúť dané rozhodnutie z pohľadu toho, kto rozhodoval.

Týmto postupom sa však na takmer kompletnú obmenu senátu nepozrel nik ďalší. Sudca Kliment hovorí, že z jeho pohľadu rozhodoval nezákonný senát. Keby totiž potrebu vylúčenia štyroch z piatich členov vášho senátu ešte posudzoval iný, nestranný senát, mohlo by ísť o čistejšie riešenie. Zároveň vyvstala otázka, prečo o tom nie je žiadna zmienka v dovolacom verdikte. Akým spôsobom ste vôbec zaprotokolovali tak masívnu obmenu sudcov, ktorí prípad posudzovali?

Štandardným spôsobom. Je o tom záznam, ktorý je súčasťou spisu a má, myslím, štyri strany. Je v ňom všetko presne vysvetlené. Kolega má svoj názor, to je úplne v poriadku, ale treba povedať, že proti tomu postupu nikto nevzniesol námietku. Nevidelo v tom problém ani deväť dotknutých sudcov – teda štyria vylúčení, štyria náhradníci a predsedníčka senátu, ktorá zostala nevylúčená.

Otázka nevylúčenia sudcu Hatalu sa ukázala ako jedna z kľúčových. Podľa dovolacieho senátu to bola jedna z vád predošlého konania, pre ktoré bol zrušený právoplatný verdikt. Lenže otázku zaujatosti sudcu Hatalu predtým posudzovali dva päťčlenné senáty. Jeden päťčlenný senát sa tým zaoberal priamo v kauze Kováčika, druhý senát bol váš, ktorý skúmal zaujatosť Hatalu voči Kováčikovi v kauze Norberta Bödöra. Nemalo byť v dovolacom verdikte vysvetlené, v čom sa desať sudcov mýlilo, keď predtým konštatovali nezaujatosť Hatalu a dali mu zelenú, aby rozhodoval?

Ale to tam je.

V dovolacom verdikte sú objasnené dôvody, pre ktoré mal byť Hatala vylúčený. Avšak Zeleňákovej senát neoponoval priamo názorom spomínaných dvoch senátov. Nevyvracal ich argumenty, od ktorých sa odpichli.

Treba si uvedomiť, že päťčlenný dovolací senát je senát s najvyššou prieskumnou právomocou a nepolemizuje, ale preskúmava správnosť predošlých rozhodnutí. Je to preskúmaním správnosti predošlých rozhodnutí. A pokiaľ viem, súčasťou argumentácie v tejto veci bolo aj to, že v tejto časti a z týchto dôvodov predchádzajúce senáty nepostupovali správne.

Tak spomeňme iný príklad. Dovolací verdikt vyhodnotil ako chybu aj to, že na prvom stupni nebola vylúčená z rozhodovania sudkyňa Pamela Záleská, ktorá Kováčika odsúdila ako vôbec prvá. Avšak otázka jej vylúčenia bola na pretrase už v čase, keď prebiehal súdny proces, pričom Najvyšší súd ju nevylúčil. Pričinili sa o to aj sudcovia Dušan Szabó a Jozef Šutka, ktorí ale neskôr sedeli aj v dovolacom senáte a zrazu diametrálne zmenili názor. Nevylúčenie Záleskej označili za tak vážny problém, že sa podpísalo pod úspešné dovolanie. Nemali teda v dovolacom verdikte podrobne opísať dôvody, pre ktoré zmenili názor?

Keď si bez predsudkov pozriete dôvody rozhodnutia, tak viete, prečo dospeli k inému záveru. Pokiaľ viem, tak jediným spojivom týchto dvoch rozhodnutí, je vzťah sudkyne a novinárky. V trestnej veci Dušana Kováčika sa k tomu však nabalili ďalšie okolnosti, ktoré boli posudzované a nakoniec aj viedli k záveru, že daná sudkyňa mala byť vylúčená.

Opäť je to otázka, ktorá sa vyvíja v čase a vyvíja sa nazeraním na vec. Iný balík informácií bol k dispozícii v čase, keď sa to posudzovalo predtým a iný balík informácií bol pri posudzovaní tohto prípadu.

Keď ako sudca po roku a pol otočím svoj názor o 180 stupňov, nemal by som verejnosti vysvetliť, čo ma k tomu viedlo?

Ja tam to vysvetlenie nachádzam.

Verejnosť ho asi nenájde, pretože daná dvojica sudcov sa v dovolacom rozsudku ani nepriznala k tomu, že túto otázku v minulosti už riešila.

Opäť zopakujem, že jediné spojivo veci je otázka posudzovania vzťahu sudkyne a novinárky. Ale ďalšie okolnosti boli omnoho širšie.

Veľká časť sudcov trestného kolégia Najvyššieho súdu je z prípadu Kováčik už vylúčená. Aktuálne má pritom Najvyšší súd opäť rozhodovať v tomto prípade. Tentoraz o sťažnosti prokurátora, ktorý nesúhlasí s novým rozhodnutím špecializovaného súdu o tom, že na základe dovolacieho verdiktu treba vrátiť prípad do prípravného konania. Je už ustálený senát, ktorý bude vo veci konať?

To neviem. Mám vedomosť o tom, že táto vec je predložená a že je pridelená konkrétnemu senátu. Neviem však, či sú tam nejaké námietky zaujatosti či oznámenia o vylúčení.

Snahy o obmeny senátov sa stali najmä v politicky citlivých kauzách bežnou súčasťou toho, čo sprevádza každý súdny proces. Miestami to vyzerá až tak, akoby si chceli vysokopostavení obžalovaní ľudia vyberať presných sudcov, ktorí o nich budú rozhodovať. Ako sa pozeráte na tzv. námietkové kolotoče, ktoré sa tým spúšťajú?

Námietkové kolotoče, ktoré sa roztáčajú, sú nepríjemné a konania spomaľujú. Z pohľadu dĺžky konania tam ale je určitá miera zodpovednosti tých, ktorí takýto kolotoč roztáčajú. Celé to opäť súvisí s tým, že nestranný súd a právo na spravodlivý proces je absolútny základ. Musíme urobiť všetko preto, aby na konci dňa nikto nespochybnil nestrannosť daného senátu.

Do budúcna by podľa môjho názoru bolo vhodné zjednotiť mechanizmus rozhodovania o námietkach, pretože dnes sa inak postupuje, keď oznámi zaujatosť samotný sudca, inak, ak námietku podá strana v konaní. Úprava by mala byť v tomto smere jednoduchšia, jednotná, pružnejšia a rýchlejšia.

Vypuklosť tohto problému sa nie tak dávno ukázala pri sudcovi Petrovi Štiftovi, ktorého vylúčenie z vlastnej kauzy dosiahol premiérov poradca David Lindtner. Podarilo sa mu to tým, že na sudcu opakovane útočil na tlačovkách Smeru. Nepomohlo ani to, že Štift na tieto útoky verejne nijako nereagoval.

Ten záver ste veľmi zjednodušili. Predsedom senátu, ktorý rozhodol, som bol ja a nešlo len o to, či sudca reagoval. Dostalo sa to do širšej roviny. A práve preto sme aj kritizovali spôsob komunikácie a to, že tie vyhlásenia prekračovali vecnú kritiku. Pri tak masívnom ataku sa opäť treba pozrieť aj na zdanie nezávislosti.

Viete si predstaviť, že máte rozhodovať o niekom, kto na vás takto masívne útočí a že sa napriek všetkému budete aj verejnosti javiť ako nestranný? Do určitej miery je to aj ochrana sudcu. Treba tiež podotknúť, že toto rozhodnutie sa týka len situácie, keď sa priamo rozhoduje o doktorovi Lindtnerovi. Nemám vedomosť o tom, že by sa to týkalo aj iných prípadov.

Tomu rozumiem, no vymyslím si príklad. Keď ako z korupcie obžalovaný minister nebudem chcieť, aby ste o mne na Najvyššom súde rozhodovali povedzme vy osobne, postačí mi na piatich tlačovkách zaútočiť na vás? Potom vás kolegovia podľa daného princípu vylúčia z rozhodovania.

Opäť zjednodušujete. Päťkrát spomenúť je niečo iné. Dôležitý je obsah toho, ako vás spomenie.

Keby som chcel dosiahnuť vaše vylúčenie, spomenul by som vás hrubo a slovne by som vás výrazne atakoval.

V tom rozhodnutí sme presne vymedzili časti, v ktorých podľa nás už nešlo o vecnú kritiku a išlo o osobný útok. Vzhľadom na intenzitu by objektívny a nestranný pozorovateľ len ťažko nadobudol dojem, že sudca, na ktorého bolo útočené, je spôsobilý rozhodovať objektívne o niekom, kto sa na jeho adresu vyjadruje daným spôsobom.

Lenže tým ste pristúpili na princíp, že politici či mocní ľudia zvonka sa vedia vyššou intenzitou zásahov „zbaviť“ sudcu, ktorý im nevyhovuje.

Povedali sme, že je to veľmi extrémna situácia. Myslím si, že Najvyšší súd pristupuje k tejto otázke veľmi zdržanlivo.

Bavíme sa o zdaní nestrannosti i dôveryhodnosti súdnych rozhodnutí. Okrem spomínaných situácií ste v septembri minulého roka upútali pozornosť aj vy sám. Počas omše v Šaštíne venovanej sviatku Sedembolestnej Panny Márie ste mali miesto vedľa guvernéra NBS Petra Kažimíra. V najbližších mesiacoch pritom bude Najvyšší súd rozhodovať aj o ňom, keďže Kažimír je prvostupňovo odsúdený za korupciu. Považujete za vhodné, aby ste sa v takejto situácii ocitli po jeho boku?

Bol som tam ako predseda súdu a je to súčasť mojich protokolárnych povinností. Bolo vecou usporiadateľov, ako nás usadili a ja som to neriešil.

Vašu účasť nespochybňujem, no smerujem k tomu, či by v takýchto situáciách nebolo vhodnejšie požiadať organizátorov o iné miesto.

Nie som žiadnou stranou tohto konania.

Ste šéfom súdu, ktorý v prípade aktuálne rozhoduje.

Predseda súdu nevstupuje do rozhodovania a nemá žiaden vplyv na rozhodovanie v konkrétnych veciach. Súd zastupujem ako jeho štatutár a pokiaľ ide o osobné veci sudcov, mojou úlohou je zabezpečiť riadny výkon súdnictva rozvrhom práce, sledovaním rýchlosti konania a vybavovaním sťažností. Možno by to bola iná situácia, keby mi bola táto vec pridelená, čo však nie je.

Keď sme pri tomto prípade, máte informácie, v akom je štádiu? Či už bol po vyriešení námietok zaujatosti ustálený senát a kedy by mohlo padnúť rozhodnutie?

Pokiaľ viem, tak sudcom spravodajcom je v tomto prípade doktor Štift, ale nemám informáciu o tom, kedy by mohlo byť rozhodnuté.

Pokiaľ sa bavíme o styku s politikmi, máte nejaké osobné kontakty s predstaviteľmi vládnej koalície mimo protokolárnych povinností?

Nie, neoficiálne sa so žiadnym nestretávam. Všetky stretnutia sú oficiálne, no nie všetky sú zverejnené.

Počas híringu na Súdnej rade ste ešte ako kandidát na predsedu Najvyššieho súdu hovorili o nutnosti stretávať sa a dobre komunikovať najmä s ministrom financií, a to najmä vzhľadom na chystanú rekonštrukciu sídla súdu na Župnom námestí. Podľa predbežných odhadov si mala vyžiadať až 54 miliónov eur bez DPH, ktorými však súd nedisponuje. Máte už prísľub Ladislava Kamenického, že peniaze sa nájdu?

Zatiaľ sme vo fáze intenzívnych príprav na vyhlásenie novej architektonickej súťaže, ktorá má v sebe zahŕňať aj to, že zrekonštruovaná budova bude sídlom aj pre Najvyšší správny súd. Aktuálne finalizujeme posledné konzultácie so Slovenskou komorou architektov. A áno, ministerstvo financií vie a ráta s tým, že pokiaľ aj budeme mať víťaza tejto súťaže, nebudeme môcť podpísať zmluvu o dielo dovtedy, kým nebudeme mať garantovanú sumu na projekt.

Komunikujeme aj s Útvarom hodnoty za peniaze, čiže ministerstvo financií presne vie, akú sumu bude potrebovať v akom časovom horizonte. Treba však povedať, že tá celková suma je stanovená na základe cien, ktoré platia dnes a nepochybne sa ešte zvýši.

Sme však aj súčasťou prípravy rozpočtu Európskej únie na obdobie 2028 až 2034 a verím, že napokon budeme môcť na rekonštrukciu čerpať aj prostriedky z eurofondov.

Hovoríte, že finalizujete vyhlásenie súťaže na obnovu budovy. Máte presnejší časový odhad, kedy k tomuto kroku dôjde?

Víťaza a možno aj podpísanú zmluvu na rekonštrukciu by sme chceli mať do konca roka. Aby sa v priebehu budúceho roka už mohol urobiť projekt a následne sa začalo s realizáciou. Verím, že počas môjho pôsobenia vo funkcii predsedu sa podarí dostať budovu na Župnom námestí do takého štádia, že rekonštrukcia budovy sa už nebude dať zastaviť.

Zmenou v tomto projekte, ktorý ste so sebou priniesli, je spoločné využívanie budovy nielen Najvyšším súdom, ale aj Najvyšším správnym súdom. Je správne, aby sa sudcovia stretávali na chodbách s kolegami, ktorí môžu rozhodovať o tom, či spáchali disciplinárny prehrešok, ako budú potrestaní, prípadne či dokonca prídu o funkciu sudcu?

Táto téma mi osobne pripadá trochu aj úsmevná. Systémy disciplinárnych konaní sú totiž rôzne a istý čas napríklad sudcovia krajských súdov rozhodovali o disciplinárnych veciach sudcov nižších súdov. Po zmene disciplinárneho poriadku sú zas sudcovia iných súdov súčasťou senátov, v ktorých tvoria základ sudcovia Najvyššieho správneho súdu.

Nevidím preto dôvod tváriť sa, že dva súdy nemôžu byť v spoločnej budove kvôli tomu, že jeden z nich je disciplinárny súd. Navyše, existuje rozhodovacie teleso – osemčlenný kompetenčný senát - ktorého súčasťou sú sudcovia aj Najvyššieho súdu a aj Najvyššieho správneho súdu. A napokon, disciplinárny návrh môže byť podaný aj na sudcu Najvyššieho správneho súdu. A čo vtedy?

Ostanem pri téme disciplinárok. Rovno dvom čelil v ostatnom čase aj spomínaný sudca Kliment. Poslednú na neho podával minister spravodlivosti, pričom mu nevyčítal nečinnosť, čo býva častým dôvodom návrhov na sudcov, ale, naopak, jeho rozhodovaciu činnosť vo vzťahu k premiérovmu poradcovi Marekovi Parovi. Ako ste vnímali motívy ministra Suska?

Nie som natoľko informovaný o tejto disciplinárke, keďže Najvyšší súd nebol účastníkom konania. Evidujem, ako bolo rozhodnuté, ale komentovať návrh či rozhodnutie nebudem.

Ako predsedu súdu vás nezaujímalo, za čo hrozí sudcovi z vášho súdu strata funkcie?

Riešil by som to, pokiaľ by prišlo takéto disciplinárne rozhodnutie. Dovtedy však nemám dôvod vstupovať a nejakým spôsobom komentovať návrh podaný iným disciplinárnym navrhovateľom.

Toto disciplinárne konanie bolo do veľkej miery neštandardné. Ministerstvo ako navrhovateľa zastupovala stážistka Zuzana Erdélyiová, ktorá od marca tohto roka už pod menom Hrinková pôsobí na Najvyššom súde ako asistentka. Bola pritom súčasťou toho, keď ministerstvo v Klimentovom disciplinárnom konaní predkladalo neanonymizované rozhodnutia, ktoré by ani nemalo mať a používalo napríklad aj výpis z katastra vytvorený o polnoci. Nevyrušuje vás, že stážistka s takýmito metódami dnes pôsobí na vašom súde?

Táto informácia je pre mňa nová. Daná asistentka prišla štandardným spôsobom, išlo tu o preloženie v rámci štátnej služby. Na súde sme mali voľné asistentské miesta. Prišla teda cez dočasné preloženie, je tu na zastupovanie inej asistentky, ktorá je na materskej dovolenke.

Z nášho pohľadu ide o najefektívnejšie obsadenie uvoľneného miesta. Čiže ak prejavil záujem niekto skúsený, kto sa venoval trestnému právu už na Mestskom súde Košice, nevideli sme v tom žiaden problém.

Od vášho vymenovania do funkcie predsedu uplynul nedávno rok. Čo je vašou hlavnou výzvou do ďalšieho obdobia?

Určite je to personálne posilnenie, personálna stabilizácia. To je veľmi dôležité, pokiaľ chceme konania zrýchliť. V dlhšom horizonte je to tiež špecializácia sudcov na civilnom kolégiu, na ktorej pracujeme od januára. Vytvárame priestor na to, aby 30 sudcov v tomto kolégiu bolo špecializovaných na jednotlivé agendy.

Aktuálne celý rok zbierame štatistické údaje o tom, aký je počet vecí v jednotlivých agendách, aby sa následne dali jednotlivé senáty nakombinovať na danú špecializáciu. Teda napríklad tak, aby o ochrane osobnosti rozhodovali už len dva senáty. Nevýhoda, ktorú pri tejto špecializácii máme napríklad v porovnaní s Najvyšším súdom ČR, je to, že oni nemajú náhodné prideľovanie spisov aspoň medzi dva senáty. My ale na všetko potrebujeme aspoň dva senáty, aby sme tento princíp zachovali.

Taktiež chcem pokračovať v skracovaní dĺžky konania. Darí sa nám to aj cez inštitút dočasného pridelenia sudcov, za čo chcem poďakovať predsedom krajských súdov, ktorí sú k nám v tomto ohľade ústretoví. Ocenil by som aj prístup Súdnej rady. Veľká téma je tiež IT a naša kybernetická bezpečnosť, na ktorej takisto pracujeme.

Odkedy chcete v praxi vyskúšať spomínanú špecializáciu senátov na civilnom kolégiu?

Od januára.