dennikn.sk | Daniel Šváby



Sudkyňa Špecializovaného trestného súdu Pamela Záleská. Foto N – Tomáš Benedikovič

Autor je bývalý sudca Súdneho dvora EÚ

„V súlade so zásadou deľby moci, ktorou sa vyznačuje fungovanie právneho štátu, musí byť zaručená nezávislosť súdov vo vzťahu k zákonodarnej a výkonnej moci." Zakázaný je v tejto súvislosti „nielen akýkoľvek priamy vplyv vo forme pokynov, ale aj formy vplyvu, ktoré sú viac nepriame a ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutia dotknutých sudcov..."

Táto požiadavka na nezávislosť súdu, ktorá je všeobecnou právnou zásadou a podmienkou spravodlivého konania, je citáciou z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Nájdeme ju aj v rozhodnutiach nášho Ústavného súdu.

Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý svojím rozsudkom z 11. 12. 2025 zrušil právoplatné rozsudky súdov nižších inštancií – Špecializovaného trestného súdu ako súdu prvého stupňa a Najvyššieho súdu SR ako odvolacieho súdu – týkajúcich sa trestnej veci bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika obvineného zo zločinu prijímania úplatku, túto právnu zásadu celkom odignoroval. Spochybnil tak svoju nezávislosť vo vzťahu k výkonnej moci, keďže konal a rozhodoval aj o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní, ktoré podal minister spravodlivosť ako člen výkonnej moci.

Možno mať rozdielne názory na otázku, či pri tomto dovolaní ministra ide o priamy alebo nepriamy vplyv výkonnej moci na rozhodovanie dovolacieho súdu, ale už nie, či tento vplyv treba považovať za zakázaný.

Na to, aby išlo o „zakázaný" vplyv v zmysle uvedenej procesnej zásady, stačí totiž samotná „možnosť" ovplyvniť súdne rozhodnutie a tá tu nastala už aktom podania dovolania.

Preto si z tohto hľadiska netreba klásť otázky typu, či k zakázanému vplyvu naozaj došlo ani či výsledok dovolacieho konania by bol iný, ak by nedošlo k dovolaniu ministra.

Osobne si však myslím, že by tento výsledok bol iný. Konkrétne som totiž presvedčený o tom, že odôvodnenie dovolacieho súdu uvedené v bodoch 409 až 433 jeho rozsudku, ktoré sa týka údajnej zaujatosti samosudkyne Špecializovaného trestného súdu Pamely Záleskej, by bez dovolania ministra spravodlivosti nemohlo mať súčasnú formu a obsah.

Tieto body totiž obsahujú tvrdenia a úvahy, ktoré idú ďaleko nad rámec kasačnej povahy dovolacieho konania zameraného výlučne na právne otázky.

Dovolací sudcovia pri písaní svojho rozsudku nemohli vedieť, že všetko to, čo v ňom uvedú, sa stane podkladom na trestné oznámenie proti sudkyni Záleskej, a keby to vedeli, pravdepodobne by jednotlivé argumenty hodnotili inak, najmä nie tak aktivisticky, domýšľavo a subjektívne. Som si istý, že by sa vyhli mnohým formuláciám v bodoch 417, 418 a 432, ktoré odrážajú fantazijné až naivné videnie skutočnosti.

Aby som bol konkrétny, myslím si, že dovolací súd sa pri svojich úvahách o vzťahoch sudcov s blízkymi osobami dopustil najmä dvoch chýb.

A takisto nepripustil ako samozrejmosť, že sudcovia v týchto vzťahoch dodržiavajú profesionálnu diskrétnosť, pokiaľ ide o zachovávanie dôverných informácií v tajnosti.

Aj v dôsledku týchto systémových chýb dovolací súd nenašiel rovnováhu medzi na jednej strane ochranou súkromia sudcov a na druhej strane ich povinnosťou rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.

Ak som dobre porozumel tejto časti jeho rozsudku, prakticky od sudcov teraz vyžaduje, aby procesným stranám oznamovali chránené osobné údaje zo svojho súkromného života, napríklad citlivé údaje o tom, s kým a odkedy práve žijú alebo sa stretávajú v súkromí, lebo inak sa môžu, ako v tejto veci, dodatočne vystaviť pochybnostiam o svojej nezávislosti a nestrannosti podľa kritéria tzv. vonkajšieho zdania. Myslím si, že dovolací súd tu značne nadsadil význam tohto kritéria a ukázal pri jeho aplikácii prístup k sudcovskej profesii, ktorý je pre mňa ako bývalého sudcu prekvapivý, nepochopiteľný a neudržateľný.

Nech nikoho v tejto súvislosti nemýli, že v názve ministerstva, ktorého minister podal predmetné dovolanie, je slovo „spravodlivosť".

Okrem toho, minister spravodlivosti v tejto veci nebol procesnou stranou v riadnom konaní pred súdmi nižších inštancií. Musí byt tiež jasné, že pri jeho dovolaní nešlo o klasický mimoriadny opravný prostriedok a že ministrovi spravodlivosti ani neprislúchalo obhajovať vo verejnom záujme spravodlivý priebeh a výsledok tohto súdneho konania. Táto úloha od jeho začiatku až do konca prislúchala len príslušnému prokurátorovi ako orgánu verejnej moci a zároveň procesnej strany.

Keďže je faktom, že dôvody dovolania ministra spravodlivosti sa „ukuli" v samom srdci súčasnej vládnej koalície – u premiéra Roberta Fica, nemožno pochybovať, že toto dovolanie bolo politickým aktom výkonnej moci presadzujúcim úzke stranícke záujmy Smeru s cieľom zásadne ovplyvniť konečné rozhodnutie dovolacieho súdu v prospech obvineného Dušana Kováčika.

Vzhľadom na to, že tomuto zasahovaniu vládnej moci do nezávislosti dovolacieho súdu dlhodobo predchádzali systematicky vedené zastrašovacie útoky súčasných vládnych predstaviteľov na vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov a že tomuto zasahovaniu bezprostredne predchádzalo aj arbitrárne prerušenie výkonu právoplatne uloženého trestu odňatia slobody Dušanovi Kováčikovi opatrením ministra spravodlivosti, považujem toto zasahovanie za jedno z najzávažnejších porušení zásad právneho štátu v doterajšej histórii demokratického Slovenska.

Dovolací súd vo svojom rozsudku „vodu káže, víno pije"

Kvalita súdneho rozhodnutia sa posudzuje najmä podľa dôvodov, ktoré v ňom súd na jeho podporu uviedol alebo neuviedol, ale uviesť mal.

Dôvody dovolacieho rozsudku Najvyššieho súdu neobsahujú žiadnu zmienku o uvedenom zasahovaní výkonnej moci do jeho rozhodovania. Za neospravedlniteľné v tejto súvislosti považujem najmä to, že dovolací súd nevidel u seba rovnaký nedostatok nezávislosti, ktorý videl v konaní súdov nižších inštancií a pre ktorý nakoniec zrušil ich právoplatné rozsudky.

Je pravda, že uvedené nedostatky nezávislosti dovolacieho súdu a súdov nižších inštancií nemajú rovnaký mechanizmus vzniku. Kým v prípade súdov nižších inštancií spočíval vytýkaný nedostatok nezávislosti v „správaní" konajúcich sudcov, konštatovaný nedostatok nezávislosti dovolacieho súdu vo vzťahu k výkonnej moci vznikol v dôsledku právnej úpravy, ktorá za určitých mimoriadnych okolností dovoľuje podať dovolanie aj ministrovi spravodlivosti.

Táto okolnosť však nič nemení na tom, že dovolací súd, ak nechcel vyvolať v tejto citlivej a verejnosťou sledovanej korupčnej kauze bývalého špeciálneho prokurátora pochybnosti o svojej nezávislosti vo vzťahu k výkonnej moci, mal pri vybavovaní dovolania ministra, ktoré ako také nepredstavuje v našom ústavnom poriadku procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať, postupovať tak, aby vylúčil akúkoľvek možnosť ovplyvňovania svojho rozhodnutia politickými záujmami výkonnej moci.

Najmä sa od neho vyžadovalo, aby pravidlá o nezávislosti a nestrannosti, ktoré sú charakteristické pre súdy, vykladal a uplatňoval vo svojom rozsudku konzistentne a nie v duchu príslovia: „Vodu káže, víno pije".

Neprofesionálny postup dovolacieho súdu možno ešte napraviť 

Je legitímne si teraz položiť otázku, aký mal byť správny profesionálny postup dovolacieho súdu, aby sa pri dovolaní ministra spravodlivosti nedostal do rozporu s ústavným alebo európskym právom.

Do úvahy prichádzali minimálne dva zásadné procesné postupy. V oboch prípadoch prerušiť dovolacie konanie a buď podať návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy na Ústavný súd, alebo podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 ZFEÚ na Súdny dvor Európskej únie. Keďže efektívnejší a záväznejší sa mi javí postup v rámci prejudiciálneho konania, zostanem ďalej už len pri ňom.

Hoci trestnoprávna úprava dovolania patrí do právomoci členských štátov, nezbavuje ich to povinnosti zaručiť nezávislosť súdov vo vzťahu k zákonodarnej a výkonnej moci.

Každý členský štát má totiž podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 prvým a druhým odsekom Charty základných práv EÚ povinnosť zaviesť a udržiavať svoj súdny systém tak, aby bol spôsobilý zabezpečiť, že súdne orgány, ktoré môžu rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie (čo nepochybne platí aj pre tento korupčný prípad), spĺňajú požiadavky účinnej súdnej ochrany vrátane požiadavky nezávislosti súdov vo vzťahu k zákonodarnej a výkonnej moci.

Keďže dovolací súd je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je podľa vnútroštátneho práva prípustný opravný prostriedok, bol povinný sa pred svojím rozhodnutím v súlade s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ spýtať Súdneho dvora EÚ, či zásada nezávislosti sudcov, ktorá je neoddeliteľne spätá s právnym štátom, bráni našej právnej úprave pripúšťajúcej dovolanie ministra spravodlivosti a prostredníctvom neho vplyv výkonnej moci na nezávisle rozhodovanie súdov.

V prípade, že táto vnútroštátna právna úprava potencionálne ohrozuje nezávislosť dovolacieho súdu, ako som to už uviedol, zásada prednosti práva Únie pred vnútroštátnym právom vyžaduje, aby dovolací súd z vlastnej iniciatívy ponechal neuplatnené dovolanie ministra. To prakticky znamená, aby ho formálne zamietol a neurobil súčasťou odôvodnenia svojho rozsudku.

Keďže tak dovolací súd nepostupoval, naďalej pretrvávajú vážne pochybnosti o jeho postavení ako nezávislého súdu a je otázkou, či a do akej miery môže záväzne nariadiť súdom nižších inštancií ďalší postup v konaní.

Túto otázku by si mal teraz položiť sudca Špecializovaného trestného súdu, ktorému sa trestná vec Dušana Kováčika vrátila na nové prejednanie a rozhodnutie.

Sú dva dôležité dôvody pre to, aby nový sudca prvostupňového súdu napravil neprofesionálny postup dovolacieho súdu a v súlade so zásadou prednosti práva Únie sám položil prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru EÚ.

Prvým dôvodom je, že Súdny dvor EÚ, ktorý má poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, má právomoc poskytnúť mu usmernenia týkajúce sa ďalšieho postupu v samotnej veci na základe spisu a písomných a ústnych pripomienok, ktoré mu boli predložené. Takéto usmernenie Súdneho dvora EÚ môže takisto pomôcť samosudcom Špecializovaného trestného súdu efektívne čeliť rôznym útokom na dosiahnutie beztrestnosti „chránených" podozrivých páchateľov z prostredia súčasnej vládnej koalície v iných prebiehajúcich korupčných kauzách.

Druhým dôvodom je, že jeho odpoveď môže zabrániť škandalóznemu trestnému oznámeniu premiéra Roberta Fica na sudkyňu Pamelu Záleskú pre údajné zneužitie právomoci verejného činiteľa, ktorého sa vraj dopustila pri rozhodovaní o vine a treste obvineného Dušana Kováčika, a zároveň môže aj zásadným spôsobom prispieť k ochrane profesionálnej cti tejto sudkyne.

Sme svedkami opakovania boja starého sveta proti novému

Je správne, že teraz medzi sudcami Najvyššieho súdu vznikla výzva na ochranu a obranu nezávislej moci pred útokmi premiéra a že sa nepriamo zastal sudkyne Pamely Záleskej aj Najvyšší súd ako inštitúcia.

Keďže poznám mnohé rozsudky tejto sudkyne, chcem jej aj pri tejto príležitosti vysloviť moje najväčšie uznanie za jej odvážny, kvalifikovaný a nekompromisný výkon trestnej spravodlivosti.

Zdá sa mi, že v prípade premiéra a niektorých ďalších predstaviteľov súčasnej vládnej moci sme svedkami opakovania boja starého sveta proti novému s cieľom, ak nie zvrátiť, tak aspoň podstatne oslabiť nové pravidlá demokratickej hry a právneho štátu, ktoré sú založené na prísnom oddelení politiky od justície, teda na tom, že výkonná moc nijako nezasahuje do výkonu súdnictva.