Päť rokov a ani jedno pojednávanie. Sudca Posluch hovorí, že v Lexových kauzách je pripravený konať. Nemá s kým

Foto N - Vladimír Šimíček| dennikn.sk | Veronika Prušová | 11. mája 2022 |

Foto N – Vladimír Šimíček

O vine či nevine bývalého šéfa SIS musia okrem sudcu rozhodovať aj dvaja prísediaci. Súd ich nemá a situácia sa o to viac komplikuje, že Lexov spis je prísne tajný.

Keď došlo k zavlečeniu prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho, študoval ešte na vysokej škole. Roky potom sledoval dianie okolo Mečiarových amnestií. Keď ich poslanci pred piatimi rokmi definitívne zrušili, už bol Karol Posluch sudcom a práve jemu kauzy bývalého šéfa tajnej služby Ivana Lexu pridelili. Znamenalo to, že sa musel úplne odstrihnúť od akýchkoľvek podnetov, ktoré by ho mohli znervózňovať. V rozhovore vysvetľuje:

Nedávno prišli na váš súd príslušníci NAKA a žiadali vydanie utajovanej prílohy k spisu obvineného Ľudovíta Makóa a Borisa Beňu. Vy ste boli vtedy pritom. Predseda súdu Roman Fitt to opísal ako neštandardnú situáciu. Vidíte to rovnako? 

Nerád by som sa vyjadroval k podrobnostiam, pretože situáciu by mala riešiť súdna rada, na ktorú sa obrátil predseda súdu. Čiastkovo som tam vystupoval. Na súd ma privolali ako sudcu pre prípravné konanie, mal som v tom čase službu, ale vôbec sa to netýkalo mojej služobnej činnosti. Po zistení, že sa to netýka prípravného konania ani môjho senátu, som len prevzal určitú písomnosť, s ktorou som oboznámil predsedu súdu, a odvtedy o danej veci neviem nič.

Už bolo medializované, že NAKA chcela prehliadať priestory súdu, keďže vaša kolegyňa im odmietla vydať žiadaný spis aj s utajovanou prílohou. Stretli ste sa niekedy s podobnou požiadavkou?

Za celú dobu mojej praxe som sa s tým nestretol. Vždy vydávame spis na základe dožiadania oprávnenej osoby, a to bez najmenších problémov.

Prečo to tentokrát neurobila? 

Podľa mojich informácií neboli oprávnenou osobou.

Predseda súdu Roman Fitt napísal, že išlo o zásah do nezávislosti súdnictva. Vnímate to rovnako?

Zodpovedné vyjadrenie nechám na súdnu radu.

Je váš súd vtiahnutý aj touto udalosťou do takzvanej vojny v polícii?

Nemyslím si.

O vojne v polícii sa hovorí od obvinenia štyroch vyšetrovateľov NAKA, o ktorých väzbe rozhodoval váš kolega Juraj Kapinaj. Návrhu prokuratúry vyhovel a teraz sa v tejto súvislosti vedie vyšetrovanie pre podozrenie z ohýbania práva. Sudcovská rada, ktorej ste členom, sa ho zastala. Prečo?

Nezastali sme sa ho z dôvodu nejakej falošnej kolegiality. Nie sme vyšetrovací orgán, vychádzali sme z informácií, že rozhodoval ako zákonný sudca, ktorý bol v tom čase sudcom pre prípravné konanie. Rozhodol v zákonnej lehote, spôsobom, aký predpokladá zákon. A chceli sme aj poukázať na možné zneužitie novej skutkovej podstaty trestného činu ohýbanie práva.

Pri tomto rozhodovaní vzniklo podozrenie, že rozhodol na objednávku prokuratúry. O to viac, že následne krajský súd vyšetrovateľov z väzby prepustil a ešte aj povedal, že ich trestné stíhanie nie je dôvodné. Stretávate sa často s tým, že súdy rozhodnú úplne opačne?

Veľakrát sa stane, že okresný súd nejako rozhodne a krajský súd má opačný názor. Je to bežná situácia.

Aj to, keď odvolací súd povie, že „mu nie je jasné, prečo sudca pre prípravné konanie z dôkazov ustálil závery o existencii podozrenia zo spáchania trestných činov“?

Treba však povedať, že v zmysle určitého delenia kompetencií dohľad nad vyšetrovaním vykonáva prokuratúra, čo sa aj stalo. Prokurátor podal návrh na vzatie do väzby. Súd by mal skontrolovať najmä existenciu dôvodov väzby a formálnu stránku – existenciu zákonného a dôvodného uznesenia o vznesení obvinenia. Tak sa aj stalo a kolega rozhodol. Krajský súd to zmenil.

Tento prípad vyšetrovateľov NAKA, ale aj obvinenie Makóa s Beňom sú veľmi mediálne sledované. Rovnako sa k obom prípadom vyjadrujú aj politici, k vyšetrovateľom poslala stanovisko aj pani prezidentka. Vníma sudca, že rozhoduje kauzu, ktorá je spoločensky citlivá a veľmi sledovaná?

Určite áno. Osobne sa v takom prípade odstrihávam od všetkých médií a podnetov. Sústredím sa len na spis.

Týka sa to aj prípadov Ivana Lexu, ktoré ako sudca riešite? Ide o zavlečenie prezidentovho syna a kauzu Mercedes. Pociťujete v týchto prípadoch určitý verejný tlak?

Určite pociťujem istý tlak. Ako občan tohto štátu sledujem kauzu zavlečenia prezidentovho syna, odkedy sa začala, teda od čias, keď som bol ešte študentom na vysokej škole. Pocit spoločenskej zodpovednosti tam určite je. Tak ako aj pri iných prípadoch aj teraz som sa odstrihol od akýchkoľvek podnetov, ktoré by ma mohli nejako znervózňovať.

Foto N – Vladimír Šimíček

Kauza zavlečenia je stará takmer tridsať rokov. Ako sa dokážete v takomto prípade odstrihnúť, keďže mnohé už máte k nej zachytené z minulosti?

Keď som ani len netušil, že ju raz budem rozhodovať, tak som, samozrejme, so záujmom pre veci verejné sledoval dianie okolo. Čítal som knihy a dennú tlač. V momente, keď som tento spis dostal, tak vždy, keď som videl, že sa táto kauza niekde spomína, prestal som daný článok čítať. Film Únos som si napríklad zámerne nepozrel.

Prečo?

Už len z toho dôvodu, aby ma nemýlil pri riadení procesu. Film spracováva realitu s umeleckou nadsázkou a ja som nechcel, aby ma mýlila pri pojednávaní samotnej kauzy a hodnotení konkrétnych listinných dôkazov. Nechcel som, aby sa mi stalo, že na niečo poukážem a obhajoba ma upozorní, že to bolo len vo filme a nie v spise. Snažím sa teda venovať len podstate spisu a nepozerať na žiadne vplyvy okolo. Uvedomujem si, že tu sú, ale nechcem, aby ma dostávali pod tlak.

Čoskoro to bude päť rokov, čo ste tento spis dostali, a to len vďaka tomu, že pár mesiacov predtým poslanci zrušili Mečiarove amnestie. Vtedajšie dianie v parlamente a diskusiu okolo ste sledovali?

Sledoval som to ako občan s určitým názorom na danú problematiku, ale aj ako právnik. Ale už aj ako sudca súdu, na ktorom by táto kauza v prípade zrušenia amnestií ožila. Po prvýkrát táto obžaloba bola podaná na náš súd v roku 2000, no rozhodovanie sa zastavilo práve pre amnestie. Čiže keď sa začalo rozhodovať o ich zrušení, vedeli sme, že ten spis dostane jeden zo štyroch tunajších trestných sudcov.

Elektronická podateľňa nakoniec pridelila spis vám. Čo ste si v danej chvíli pomysleli?

V prípade zavlečenia prezidentovho syna vygenerovala mňa. V kauze Mercedes zas môjho kolegu, súčasného predsedu súdu Fitta. Po týždni však došlo k spojeniu oboch káuz, takže k mojim trinástim obžalovaným pribudli ďalší šiesti. Čo som pociťoval? Klamal by som, ak by som povedal, že ma to potešilo. Dúfal som, že ma to obíde.

Prečo? Rozumiem, že ste museli vopred vedieť, že ide o mediálne sledovanú kauzu, ale – na druhej strane – nevnímali ste to ako profesijnú výzvu?

Dúfal som, že ma to obíde najmä pre vek tejto kauzy. Je zrejmé, že čím starší prípad, tým ťažšie sa pojednáva. A toto je už naozaj právna archeológia.

K zavlečeniu prezidentovho syna došlo koncom leta 1995. Obžaloba v tomto prípade bola podaná na váš súd pred vyše dvadsiatimi rokmi. Toto sú všetko skutočnosti, ktoré ovplyvnia aj celý súdny proces?

Samozrejme, že to má vplyv. Už len v takej maličkosti, ako je štúdium samotného spisu. Po podaní obžaloby je sudca povinný si prečítať celý spis. To som urobil a trvalo mi to zhruba dva mesiace. Za bežných okolností si prokurátor a obvinení s obhajcami spis nepotrebujú študovať. Majú ho v čerstvej pamäti, pretože maximálne mesiac pred podaním obžaloby sa s ním oboznamujú.

V tomto prípade však mnoho pôvodných advokátov už ani obžalovaných nezastupuje. Možno jeden, dvaja. Vystupuje tu do tridsať advokátov, ktorí si museli celý spis preštudovať. Je to v rámci práva na obhajobu, takže súd ich v tom nemohol obmedzovať. I toto naštudovanie spisu obhajcami malo vplyv na dĺžku konania. Čas od spáchania skutku či podania obžaloby sa prejavuje napríklad aj v tom, že súčasťou spisu sú diskety, audio a videokazety.

Je na súde vôbec počítač, do ktorého by sa dali vložiť?

Súd nielenže nemá počítač na diskety, ale nemá ani počítač uspôsobený na prácu s prísne tajným spisom. Taký počítač musí byť odstrihnutý od internetu, wi-fi, káblov. V spolupráci s Národným bezpečnostným úradom riešime aj tento problém.

Aký rozsiahly je samotný spis? V médiách sa spomínalo, že má okolo 20-tisíc strán.

So záujmom som si o tom čísle prečítal. Pravdou je, že do momentu podania obžaloby mal 6700 strán a 1300 strán pribudlo od roku 2017. Z toho asi tisíc strán vyprodukoval súd. Takže z hľadiska rozsahu mám aj aktuálne minimálne štyri spisy presahujúce tento spis. Je rozsiahlejší ako 90 percent iných spisov, ale už som mal a aktuálne mám aj rozsiahlejšie spisy.

Načrtli ste problém s tým, že spis je prísne tajný. Ako inak to ešte ovplyvňuje konanie súdu?

Spis musí byť uložený v samostatnej špeciálnej miestnosti. Takže napríklad, keď si ho prišli študovať obhajcovia, stále s nimi musela byť zodpovedná osoba. Neštudovali ho v informačnom centre, ako je bežné v iných prípadoch. Vopred sa museli na toto štúdium objednať, pričom sme chceli, aby vždy pri štúdiu bol len jeden obhajca, respektíve ak viacerí, tak od toho istého obžalovaného.  Aj ja ako zákonný sudca môžem spis študovať len v tej špeciálnej miestnosti. Nemôžem si ho zobrať k sebe do kancelárie. Dokonca, aj keď bol spis na krajskom súde, tak sudca spravodajca ho musel prísť študovať sem k nám.

Nemáme ani asistentku, ktorá by disponovala previerkou na stupeň prísne tajné. Pochybujem, že takú asistentku má nejaký iný bratislavský súd. Všetku administratívu teda zabezpečujem ja, pretože nikto iný sa nemôže spisu dotknúť.

Prečo je prísne tajný, keď sa týka takej starej kauzy?

Pretože obsahuje listiny, ktoré v minulosti podliehali utajeniu. Ako predseda senátu som žiadal všetkých pôvodcov utajenia, a to aj opakovane, či je možné spis odtajniť. Písal som Slovenskej informačnej službe, Národnému bezpečnostnému úradu, Kancelárii prezidenta, krajskej aj generálnej prokuratúre, ako aj ďalším. Vedel som, že s tým budú problémy, a to pre previerku prísediacich. Tí totiž nemajú na rozdiel od sudcu zo zákona možnosť oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami.

Aká bola odpoveď?

Kancelária prezidenta napríklad zrušila všetky stupne utajenia, niektorí ten stupeň znížili a niektorí mi odpísali, že vzhľadom na charakter listín nie je možné zrušiť či znížiť stupeň utajenia. Spis sa týka aj tajnej služby, takže rozumiem, že tam musí byť istý stupeň utajenia. Lepšie by sa však rozhodovalo, ak by spis nebol prísne tajný a nebolo by potrebné preverovať prísediacich, zabezpečovať špeciálne opatrenia pri štúdiu spisu či pri samotných pojednávaniach.

Náš súd napríklad nedisponuje ani len pojednávacou miestnosťou, ktorá by zodpovedala stupňu utajenia prísne tajné. Riešil som to s krajským súdom a po porade s ním už viem, že ak sa bude kauza pojednávať, tak buď v Justičnom paláci alebo na Špecializovanom trestnom súde.

Už som spomenul, že nemáme asistentku s previerkou na prísne tajné. Zaujíma ma však aj to, kto bude robiť zapisovateľku na hlavnom pojednávaní. Teraz tú administratívu zvládam, ale zaskakovať aj za zapisovateľku, to už nepôjde. O tejto komplikácii sa však vie a verím, že sa to aj rieši.

Pojednávanie bude v špeciálnej miestnosti. Bude neverejné?

Trestný poriadok presne predpokladá, kedy je možné verejnosť vylúčiť. Obžaloba je napríklad v utajovanom režime, a to napriek tomu, že je zverejnená na internete.

Čiže keď prokurátor bude čítať obžalobu, bude verejnosť čakať za dverami. Hrozí to aj napríklad pri výpovediach obžalovaných?

Odpovedať na túto otázku je ešte predčasné. Verejnosť môže byť vylúčená, ak by verejné prerokovanie veci ohrozilo tajomstvo chránené osobitným zákonom. Uvidíme, v akom stave utajenia bude spis v čase začiatku hlavného pojednávania.

Spis ste dostali pred piatimi rokmi, no stále nebolo ani jedno pojednávanie. Prečo?

Problém je s prísediacimi. Momentálne nemám k dispozícii ani jedného, ktorý by bol preverený na požadovaný stupeň utajenia.

Ako je to možné?

Hneď po pridelení spisu a zistení, že prísediaci budú musieť byť preverení Národným bezpečnostným úradom, som to začal riešiť. K dňu obnovenia tejto kauzy súd nedisponoval žiadnym takto prevereným prísediacim. Aj s vtedajším predsedom súdu sme oslovili všetkých 44 prísediacich, ktorí na súde pôsobili. Pýtali sme sa ich, či súhlasia s previerkou, aby mohli byť zaradení do senátu, ktorý pojednáva spis pod stupňom utajenia prísne tajný.

Následne sa desiati vzdali funkcie prísediaceho, a to v akomkoľvek prípade. Ostatní nemali záujem a len šiesti súhlasili. Preto dostali dotazník NBÚ, na konci ktorého mali vyjadriť aj súhlas s previerkou. Iba dve osoby zaslali vyplnený dotazník aj so súhlasom späť.

V ktorom roku to bolo?

To už bol rok 2018.

A prečo sa teda nezačalo konať?

Prísediaci sú ľudia, ktorí túto funkciu vykonávajú popri svojom zamestnaní. Spis si chodievali teda študovať po práci alebo si brali na úkor vlastnej rodiny dovolenku. Čiže tiež to trvalo istý čas.

Rozumiem, že to chvíľu trvalo. Prečo sa však rozhodovanie od toho roku 2018 nikam neposunulo?

Mal som síce dve prísediace, ktoré sa oboznámili so spisom, no jedna z nich mi oznámila, že mení zamestnanie. Následne sa dozvedela, že to budeme pojednávať určite niekoľko mesiacov, tak mi avizovala, že sa chce vzdať. Do toho sa na nás obrátili obhajcovia s prejudiciálnymi otázkami pre súdny dvor v Luxemburgu. Aby vec aspoň trochu postupovala, dohodli sme sa, že prísediaca bude ešte súčasťou senátu, ktorý rozhodne o tých otázkach.

Foto N – Vladimír Šimíček

Nakoniec ste sa na Luxemburg obrátili. Vedeli ste, že kým súdny dvor rozhodne, tak to potrvá a vy ste vlastne získali čas na hľadanie nového prísediaceho?

Presne na to sme ten čas využili. Zároveň sme súdny dvor požiadali, aby rozhodol urýchlene, čo sa nestalo. Súdny dvor to zamietol a povedal, že bude konať v normálnom postupe. A to sa aj stalo. Za ten čas sa nám podarilo získať dvoch preverených prísediacich. Boli nachystaní sa so spisom, keď sa vráti z Luxemburgu, oboznámiť.

To sme už v decembri minulého roka. A vy zase nemáte ani jedného prísediaceho.

Aj tých, ktorých som mal, sa vzdali. Ich dôvody poznám. Ide o súkromné záležitosti, nechcem to verejne rozoberať.

Mám tomu rozumieť tak, že do ich života zasiahlo niečo, prečo sa rozhodli, že už nebudú prísediacimi?

Presne tak. U dvoch to bol dôvod. Jedna prísediaca sa vzdala preto, lebo sa jej ľudsky dotkli vyjadrenia expertov po tom, ako sa spis vrátil z Luxemburgu. Mnohí hovorili o tom, že sme to poslali na súdny dvor, aby sme nemuseli dva roky o tej kauze konať. Aby sme si „mohli vyložiť nohy na stôl a čakať”. Ja ako sudca takúto kritiku musím zniesť, ale toto sú ľudia, ktorí na takúto kritiku nie sú zvyknutí. Chodia sem na úkor rodiny, svojho voľného času a dostávajú za to päť eur na deň. Bol by som rád, aby ak sa už niekto zasvätene k nejakému prípadu vyjadruje, nech si preverí aspoň čiastočne dôvody súdu, prečo konal tak, ako konal.

O tom, že spis môže skončiť v Luxemburgu, avizoval už pred piatimi rokmi vtedajší predseda tohto súdu David Lindtner. Dnes je známy tým, že je obvinený z korupcie. Je advokátom Roberta Kaliňáka a Roberta Fica. Bolo to teda jasné vopred, že ide o kauzu, kde bude potrebné vyjadrenie súdneho dvora?

V tom čase poskytoval predseda súdu rozhovory často. David Lindtner vtedy vymenoval vlastne všetky možnosti, ako môže súd postupovať, pričom spomenul aj súdny dvor. Ako senát sme nechceli nič zahmlievať. A preto vždy, keď sa v spise udialo čokoľvek nové, informovali sme prostredníctvom hovorcu médiá.

Obhajoba vám poslala päť otázok. Bolo vašou povinnosťou ich poslať všetky do Luxemburgu?

Nie, sudca to nie je povinný urobiť. Asi len dvadsať sudcov ročne sa zo Slovenska obráti na súdny dvor. Okrem toho obhajoba poslala päť otázok, no my sme dve hneď vyradili. Napríklad to, či mala Národná rada vôbec právo zrušiť amnestie. Okrem toho, že sme podaním do Luxemburgu chceli získať čas na preverenie nových
prísediacich, tak sme vychádzali aj z toho, že Okresný súd Bratislava I sa už v decembri 2018 obrátil s rovnakými prejudiciálnymi otázkami na súdny dvor. Týkali sa kauzy zmareného referenda, v ktorej je obžalovaný exminister vnútra Gustáv Krajči a na ktorú sa pôvodne tiež vzťahovali amnestie. Chceli sme zachovať jednotu a určitú predvídateľnosť súdnych rozhodnutí v totožných veciach, aby nevznikla situácia, že im by dvor povedal, že sú prekážky v konaní, no my by sme tu pojednávali.

Chceli ste sa vyhnúť situácii, že ak by ste aj rozhodli, tak nakoniec vám rozhodnutie súdny dvor zruší?

Chceli sme sa vyhnúť tomu, že tu budeme niekoľko mesiacov pojednávať a počas každého pojednávania nám bude obhajoba navrhovať predloženie prejudiciálnych otázok. A koniec koncov sme chceli poznať aj odpovede na niektoré z tých otázok.

Čo vám bolo nejasné?

Povedzme si otvorene. Nie každý deň sa deje, že pojednávate prípad, na ktorý sa pôvodne vzťahovali amnestie. Aj preto sme chceli poznať názor na to, či je možné konať dvakrát v tej istej veci, keďže pred zrušením amnestií už o obžalobe súd konal. Okrem toho sme z médií mali informácie, že obžalovaný Ľuboš Kosík chce k prípadu zmeniť výpoveď, no zároveň sme vedeli, že je v zahraničí. Súd preto vydal medzinárodný zatýkací rozkaz. Súdneho dvora sme sa pýtali, či to bolo možné. Odpoveď bola, že môžeme pokračovať v konaní. Vnímam to tak, že je lepšie, ak takýto súhlas vyjadrili aj európske súdne autority.

Mala by to byť aj záruka toho, že ak aj rozhodnete, už nebude možné vaše rozhodnutie spochybniť?

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Powered by Komento