Pätnásť rokov Súdnej rady oslávia bez Harabina – na stretnutie ho nepozvali

| dennikn.sk | VERONIKA PRUŠOVÁ | UTOROK 9. MÁJA 2017 13:58 |

Jana Bajánková a Štefan Harabin. foto - TASR

Štefan Harabin bol dvakrát na čele Súdnej rady, no pozvánku na konferenciu k jej 15. výročiu nedostal. Stretnutie s medzinárodnou účasťou organizuje súčasná šéfka Jana Bajánková, ktorá sa tak s radou aj rozlúči. Už o dva týždne totiž čakajú sudcov nové voľby svojich zástupcov. Harabin nekandiduje, no jeho niekdajšia pravá ruka Daniel Hudák má šancu na návrat.

V posledný možný dátum a júnový piatok popoludní krátko pred začiatkom letných prázdnin. Na takýto termín určil historicky prvé voľby členov Súdnej rady jej predseda Štefan Harabin. Bolo to pred pätnástimi rokmi, viac ako mesiac potom, ako začal platiť zákon o Súdnej rade. Toto výročie si vo štvrtok pripomenú niektorí jej súčasní aj bývalí členovia na medzinárodnej konferencii. Harabin na nej bude chýbať.

Hostí pozývala súčasná predsedníčka Jana Bajánková a rozhodnutie vynechať Harabina komentovať nechcela. Bola na zahraničnej služobnej ceste. Prečo nepozvala svojho predchodcu? Dá sa predpokladať, že pred zahraničnými hosťami nechce zažiť hanbu. Do Bratislavy sa zídu šéfovia Súdnych rád zo Slovinska, z Maďarska aj z Poľska, dorazí aj zástupca Všeobecného súdu Európskej únie, či zástupca Európskej komisie. A tlmočníci by mali zrejme ťažkú úlohu poradiť si s prekladaním pri vystúpení Harabina.  Ako by napríklad preložili jeho obľúbený pojem „juristútka“? Iným označením totiž šéfku rady už ani nedokáže osloviť.

Neľahké začiatky

Harabin sa na čelo Súdnej rady postavil už v júli 2001, teda o rok skôr ako jej pribudli členovia. Vznikla ako najvyšší súdny orgán, ktorý má okrem iného na starosti posudzovanie kandidátov na sudcov. Rozhoduje však aj o tom, kto sa dostane na vyšší súd a podieľa sa aj na výbere našich zástupcov do medzinárodných súdnych inštitúcií.

Od júla 2001 teda začala platiť novela ústavy, ktorou sa Súdna rada zriadila, a v ktorej sa písalo, že predseda Najvyššieho súdu je zároveň aj šéfom rady. Pôvodne chcel minister spravodlivosti Ján Čarnogurský (KDH) Harabinovi skrátiť funkčné obdobie šéfa Najvyššieho súdu. Vysvetľoval to tým, že ak má byť Súdna rada vrcholovým orgánom nezávislého súdnictva, tak aj jej predseda by mal byť človek nezávislý od politiky, vybraný sudcami. Harabina totiž volili do funkcie ešte v parlamente. Na čelo súdu ho vo februári 1998 poslala koalícia zložená z HZDS, Združenia robotníkov Slovenska a SNS.

Volanie po nezávislom predsedovi Najvyššieho súdu však ostalo nevypočuté. Harabina pri hlasovaní o novele ústavy podržali poslanci SOP a SDĽ. Takmer rok trvalo, kým v parlamente prešiel aj zákon o Súdnej rade. Poslanci sa totiž o ňu naťahovali s prezidentom Rudolfom Schusterom, ktorý ju dvakrát vrátil na prepracovanie. Keď sa mu tretí raz dostala na stôl, tak ju ani nepodpísal. No zákon v máji 2002 začal platiť.

Prezident SR Rudolf Schuster v januári 2000 prijal predsedu Najvyššieho súdu Štefana Harabina na jeho vlastnú žiadosť. Foto – TASR

Schuster mal výhrady aj k tomu, že nemá širokú právomoc odvolať svojich nominantov z rady. Okrem neho po troch členov nominovala aj vláda a parlament. Čarnogurský obmedzené komptencie obhajoval tým, že ak by boli dôvody odvolania bezbrehé, mohlo by sa stať, že by po každých voľbách vládna moc dosadila do rady svojich ľudí. „Takýto postup by destabilizoval Súdnu radu a urobil by z nej nástroj politických vplyvov,“ varoval pred pätnástimi rokmi Čanorgurský. A hoci dôvody na odvolávanie členov sa výrazne nerozšírili, Súdna rada sa do podozrenia, že je len slúžkou politickej moci, dostala viackrát. A to aj vďaka Harabinovi.

Problém s voľbami aj prvým zasadnutím

„Začne sa písať nová kapitola v dejinách slovenského súdnictva, pretože najvyššie postavenie rozhodujúcej právomoci v súdnictve bude mať Súdna rada,“ vysvetľoval Čarnogurský. A keďže Harabin bol na jej čele, získal titul „prvý muž justície“. Do volieb a zvolania prvého zasadnutia Súdnej rady sa však nehrnul. Hovoril, že mu chýbajú peniaze na jej fungovanie. „Štartovné“ odhadol na päť miliónov korún (166-tisíc eur). Minister Čarnogurský ho podozrieval, že voľby nezvoláva, pretože si uvedomuje, že budúci členovia Súdnej rady budú tí, ktorí rozhodnú do roka o novom predsedovi Najvyššieho súdu. Harabin sa netajil ambíciou znovu kandidovať.

Prvé zasadnutie Súdnej rady 6. augusta 2002 v priestoroch Okresného súdu Bratislava II. Štefan Harabin v popredí. Foto – TASR

Napokon voľby vyhlásil na posledný júnový piatok. A tieto voľby boli potvrdením delenia justície na „harabinovcov“ a tých druhých, ktoré v istej podobe pretrváva dodnes. Vo voľbách uspel Milan Ľalík, dnes podpredseda Ústavného súdu, aj Juraj Sopoliga, ktorý dnes šéfuje Združeniu sudcov Slovenska. Protiváhou bol jeden z prvých prezidentov združenia Juraj Majchrák, ktorý bol aj podpredsedom Najvyššieho súdu. Do rady vybrali sudcovia aj sudkyňu Najvyššieho súdu Idu Hanzelovú, či dlhoročného šéfa Krajského súdu v Nitre Jána Vanka.

A hoci peniaze stále nemal, po voľbách zvolal napokon Harabin aj prvé zasadnutie. Pred médiami nezabudol spomenúť, že ho platil zo svojho. „Situácia je kritická, zasadnutie som zvolal zo svojich peňazí, pohľadávky voči Súdnej rade majú aj tí, ktorí pricestovali do Bratislavy. Schôdzovali sme tri hodiny bez kávy a minerálky,“ dodal Harabin pred novinármi. Za pohostenie zaplatil 400 korún.

Karabín vystriedal Harabina a upokojoval justíciu

Obavy, že Harabin bude chcieť na čele justície pokračovať, sa koncom roka 2002 potvrdili. Kandidoval a ukázal aj svoj zmysel pre spravodlivosť. Hoci jeho protikandidát, sudca Najvyššieho súdu Sergej Kohut členom Súdnej rady nebol, Harabin vo voľbách hlasoval. Zákon to totiž explicitne nezakazoval. Až Ústavný súd musel voľby zrušiť a povedať, že Harabin hlasovaním vlastne diskriminoval Kohuta.

Nasledovalo niekoľko neúspešných kôl až sa napokon podarilo nového predsedu Najvyššieho súdu zvoliť koncom septembra 2003. Uspel Milan Karabín, ktorého protikandidátom bol Harabin, ale aj Majchrák. Ten sa však pred hlasovaním vzdal v prospech Karabína. Aj vďaka tomu získal Najvyšší súd konečne svojho šéfa, pretože od februára 2003 bola táto pozícia neobsadená.

Majchrák si uvedomil, že nemá šancu získať potrebných desať hlasov a presvedčiť aj niekoho z Harabinovho jadra. O ich vzájomných sporoch sa v tom čase už aj verejne hovorilo. Pomohol tomu aj Majchrák, keď v auguste 2000 poslal Harabinovi otvorený list.

Opisoval v ňom, ako ho ako podpredsedu odstavil od takmer všetkých právomocí. „Po mojom zvolení do funkcie si ma začal nielen systematicky obchádzať, ale neustále sa pokúšaš ma čo najviac zhadzovať, znevažovať a ignorovať,“ napísal Majchrák, ktorý sa v závere listu snažil na vtedajšieho predsedu súdu apelovať: „Chcem však iba, aby si porozmýšľal nad tým, že neobchádzaš a nezhadzuješ mňa osobne, ale funkciu podpredsedu Najvyššieho súdu. Robil si tak už aj predtým a to nesvedčí príliš o tvojej ochote a schopnosti čo i len vypočuť si iný názor.“

Pred voľbou v septembri 2003. Kedysi priatelia, neskôr rivali. Milan Karabín (vľavo) a Štefan Harabin. Foto – TASR

Keď sa Karabín ujal funkcie, tak vyhlásil, že chce „uzavrieť kapitolu, ktorá bola na Najvyššom súde za môjho predchodcu. Vojna sudcov na tomto súde sa skončila.“ Mýlil sa. Niečo viac ako dva roky sa mu darilo upokojovať situáciu na súde aj justícii ako takej. Súdna rada nepútala toľko pozornosti a pracovala. Až do júla 2006, keď vznikla nová vláda.

Premiérom sa stal Robert Fico (Smer), ktorý akceptoval návrh koaličného HZDS, aby sa ministrom spravodlivosti stal Harabin. Ten sudca Najvyššieho súdu, o ktorom Karabín povedal, že „ak by bolo takých sudcov ako tento viac, tak by slovenská justícia bola dávno v kolapse a na kolenách. Že nie je, je to iba zásluhou toho, že takých sudcov nemá. Väčšina je svedomitá a čestná.“

Spor dvoch mužov justície

Harabina si vybral údajne osobne Vladimír Mečiar. Pred kolegami v HZDS to obhajoval jeho odbornou zdatnosťou. Harabin vo funkcii ministra nelenil. Poodvolával väčšinu predsedov súdov vybraných svojím predchodcom. Útočil na viacerých frontoch. V parlamente proti exministrovi, poslancovi Danielovi Lipšicovi (vtedy KDH). Jeho hlavnou agendou sa stalo zrušenie Špeciálneho súdu. No a postupne sa začal sústreďovať na všetkých názorových oponentov. Jedným z hlavných protivníkov sa stal Karabín.

Spor predsedu Súdnej rady a ministra vyústil do disciplinárneho konania, na ktorý sa Harabin obrátil. Dôvodom bolo, že Karabín odmietal pustiť na súd úradníkov z ministerstva spravodlivosti. Ústavný súd ho síce podržal, no už len fakt, že je disciplinárne stíhaný, bol pre dlhoročného sudcu Karabína potupou. Veľmi zle to znášal, rovnako ako to, že sa mu aj Súdna rada začala pomaly obracať chrbtom.

Členovia začali spochybňovať hospodárenie Najvyššieho súdu. Jeho preverenie požiadala vtedajšia predsedníčka súdu a členka rady Daniela Švecová (dnes súdu šéfuje). Urobila tak krátko pred plánovanou voľbou  nového predsedu Najvyššieho súdu v októbri 2008, v ktorej kandidoval len Karabín. Harabin bol ešte na ministerstve.

Po tomto kroku bolo jasné, že Karabín svoju pozíciu neobháji a že Súdna rada čaká na nového kandidáta. Harabina. Ten s oznámením svojho záujmu dlho otáľal. Najvyššiemu súdu zatiaľ šéfovala Švecová.

Z ministerstva priamo na čelo rady

A postupne sa dostávame k obdobiu, keď Súdna rada zažívala najhoršie obdobie. Voľba, v ktorej bol víťaz jasný, sa uskutočnila 22. júna 2009. Harabin získal 15 hlasov zo 17. Dvaja členovia sa zdržali. Keďže voľby boli tajné, verejnosť sa nikdy nedozvedela, kto ako hlasoval. Až po rokoch Švecová priznala, že hlas Harabinovi nedala. Povedala to potom, keď sa stala šéfkou Najvyššieho súdu.

Deň po voľbe Harabina vymenoval do funkcie prezident Ivan Gašparovič, a to napriek verejným protestom. Hlas verejnosti nikto nepočul. Neprekážalo ani to, že z funkcie ministra prešiel Harabin plynulo na čelo justície. Dodnes pritom rád hovorí o politizácii justície. Prekážkou nebol ani zverejnený prepis jeho telefonátu ešte ako sudcu Najvyššieho súdu s narkobarónom Bakim Sadikim. Jeho pravosť dosiaľ popiera.

Nasledovalo obdobie, keď verejnosť pri takmer každom zasadnutí rady spozornela. Zasadnutia však neboli verejné a zápisnice nič nehovoriace. Výsledky hlasovania rozpačité. Jasno do zasadnutí vniesla až nová ministerka Lucia Žitňanská (Most-Híd), ktorá presadila, aby rokovania rady boli verejné.

Verejnosť ho mohla vidieť v akcii

Od januára 2011 sa tak naplno odhalil štýl Harabinovho šéfovania. Krik a dehonestovanie protivníkov boli pravidelnou súčasťou zasadnutí. Niečo podobné, ako je teraz možné sledovať počas jeho disciplinárnych konaní. No po umožnení vstupu verejnosti na zasadnutia sa potvrdilo ešte čosi závažnejšie, ako je vystupovanie prvého muža justície. Rada často rozhodovala bez jasných pravidiel. Nepovedala, prečo niekto môže byť sudcom a druhý nie. Ani prečo niekoho preradí na vyšší súd a naopak jeho kolegu nie. Záviselo to zrejme len od sympatií, respektíve od toho, do ktorého tábora sudca patril.

K tomu treba pridať aj Harabinovu revanšistickú personálnu politiku, keď jeho kritici čelili nezmyselným disciplinárnym konaniam. Súdna rada mu pri nich asistovala, keď rozhodovala o pozastavení výkonu stíhaných sudcov. Napríklad aj pre sudcu Petru Paludu, a to za to, že podal na Harabina trestné oznámenie. Kolega predsa nemôže na kolegu sudcu podať trestné oznámenie, tvrdili členovia. Ako šéf súdu ich zase prehadzoval na inú agendu, než sa dlhdoobo špecializovali, nemohli prednášať.

Delenie sudcov na „harabinovcov“ a zvyšok sa začalo ešte viac prehlbovať. Postupne začali niektorí sudcovia aj naberať odvahu, aby sa verejne ozvali. Vznikla tak na jeseň 2009 petícia Päť viet, ktorú podpísalo niečo vyše sto sudcov. Bol to len zlomok z necelých 1500. Ich slová o atmosfére strachu, ktorú zaviedol Harabin, však boli silné. A hoci on sa tejto iniciatíve vysmieval, postupne začal strácať pôdu pod nohami.

Pomohla tomu aj výmena členov Súdnej rady za vládu. Od roku 2011, hoci len na necelý rok, bolo počuť už aj oponentov Harabina . „Svoje“ si za to vypočula najmä sudkyňa Ľudmila Babjaková, ktorá bola osočovaná neustále.

Súdna rada aj Najvyšší súd má vlastného predsedu 

Žitňanská sa pustila do boja s Harabinom. Podala na neho aj štyri disciplinárne návrhy, uspela s jedným. Za nevpustenie kontroly ministerstva financií na Najvyšší súd prišiel na rok o 70 percent platu. Po páde pravicovej vlády sa ukázalo, že aj v Smere, s pomocou ktorého získal toľko moci, je už len trpenou súčasťou justície. Všetci čakali na jún 2014, kým skončí vo funkcii. No jeho vplyv medzi sudcami sa až tak nestrácal. Ukázalo sa to v májovej voľbe 2014, keď opäť kandidoval. Proti nemu sa postavila Jana Bajánková a Zuzana Ďurišová. Zatiaľ čo Harabin získal sedem, respektíve šesť hlasov v druhom kole, Bajánková len päť a Ďurišová tri.

Harabin prehru nepriznal, i keď mu muselo byť jasné, že už si na funkciu nesiahne. Svojím vládnutím v justícii to totiž dotiahol tak ďaleko, že aj vládny Smer sa rozhodol zasiahnuť. Prišla novela ústavy a rozdelenie funkcie predsedu Najvyššieho súdu a Súdnej rady. Zmena platila od septembra 2014, keď sa aj uskutočnili nové voľby. Za šéfku rady kandidovala Bajánková. Hoci roky Harabinovi v rade a aj na Najvyššom súde pomáhala, potrebných desať hlasov v rade získala.

Počas voľby predsedu Najvyššieho súdu v septembri 2014. Daniel Hudák (vľavo) a Daniela Švecová. Foto – TASR

Na čelo Najvyššieho súdu kandidovala Švecová, ale aj sudcovia Daniel Hudák a Ivan Rumana. Tretí, ktorý sa navrhol sám, bol jasným outsiderom.

Hudák bol niekdajšou pravou rukou Harabina na ministerstve spravodlivosti. Z funkcie štátneho tajomníka potom plynule prešiel na Najvyšší súd. Mlčky toleroval všetko, čo Harabin robil. Nikdy sa nechcel k ničomu vyjadriť. Ani k disciplinárnym návrhom. Až počas volieb povedal, že „je pravda, že verejne som nevystúpil, ale aj v rozhovore s pánom bývalým predsedom som vravel, že tie disciplinárne návrhy nie sú namieste,“ povedal počas volieb v septembri 2014. Na jeho účasť na pochybnom večierku právnikov v bare Bonanno a prečo sa súdi s Novým Časom o 100-tisíc eur, sa ho však nikto z členov rady nepýtal.

Hudák nemusel vysvetľoval ani to, či považuje za normálne, ak si ako štátny tajomník ministerstva spravodlivosti v rokoch 2006 až 2010 finančne prilepšil viac ako premiér. Pomohli mu odmeny od ministra Harabina. Podľa zverejnených informácií od neho, ale aj jeho nástupkyne Viery Petríkovej, dostal vyše 170-tisíc eur.

Hudák sa napokon predsedom nestal. Porazila ho Švecová, ktorá tiež roky bývalého predsedu mlčky tolerovala. Dnes ho stretáva počas disciplinárnych konaní, ktoré na neho ako sudcu Najvyššieho súdu podala.

Už to nebude o harabinovcoch a tých druhých

Po nástupe Bajánkovej bolo v Súdnej rade cítiť upokojenie. Stačilo, že sa zmenil tón rokovaní. Sama po roku fungovania ocenila, že aj napriek názorovým rozdielom dokážu v rade pokojne diskutovať. Ako najdôležitejšie označila zhodu na etickom kódexe. Sudcovia konečne prijali moderné zásady etického správania. Otázka je, na čo im sú, keď Harabin za hanlivé a znevažujúce výroky o svojich kolegoch stále zostáva nepotrestaný.

Je pravda, že už konečne sú aj isté pravidlá pri výbere diskusií o kandidátoch na nových sudcov, no tieň politickej slúžky na rade ostal aj v poslednom volebnom období. Najviditeľnejšie to bolo pri súhlase pre bývalého predsedu Siete Radoslava Procházku, ktorý nás mal reprezentovať na Všeobecnom súde EÚ.

Keď pred pätnástimi rokmi Súdna rada vznikala, začal sa na súdoch spúšťať skúšobne projekt súdneho manažmentu. Jeho súčasťou bolo aj zavedenie elektronickej podateľne, ktorá je už dnes na našich súdoch bežnou záležitosťou. V tom čase usporiadala sudkyňa Jana Dubovcová na Okresnom súde v Banskej Bystrici anketu o korupcii. Niektorí sudcovia na čele s Harabinom ju preto začali kritizovať. Vtedajší predseda Okresného súdu v Žiline Peter Hrnčiar napísal, že keď budú sudcovia voliť členov Súdnej rady, majú iba dve možnosti. „Buď sa rozhodnú pre svet a morálku sudkyne Dubovcovej alebo pre svet a morálku Štefana Harabina.

Dubovcová už dnes nie je sudkyňou. Na rozdiel od Harabina sa pri vstupe do politiky vzdala sudcovskej funkcie. Harabin je v justícii stále. Dnes sa už sudcovia tak okato nedelia na jeho priaznivcov a tých iných. Tí, ktorým roky neprekážal, sa už hanbia k nemu priznať. Keď im ide o funkcie, dokážu ho aj kritizovať. Či už to bola Bajánková, Švecová, či Hudák.

Zdá sa, že táto taktika na ich kolegov zaberá, inak sa nedá vysvetliť, že práve bývalý štátny tajomník Harabinovho rezortu spravodlivosti získal spomedzi sedemnástich kandidátov do najbližších volieb Súdnej rady najväčšiu podporu. Kandidatúru Hudáka podpísalo 50 sudcov. Dosť silný mandát na to, aby v prípade úspechu kandidoval na šéfa Súdnej rady.

Pomerne veľkú podporu má aj Ján Burik z Krajského súdu v Žiline. On už skúsenosti v Súdnej rade má. Bol členom aj v júni 2009, keď Harabin získal pri voľbe šéfa Najvyššieho súdu takú silnú podporu. Mimochodom, vteda ako štátny tajomník ministerstva v nej sedel aj Hudák. Vtedy bol Harabin ešte pri sile. Dnes je na tom tak, že už ho nepozvú ani na oslavy rady, ktorej dva razy počas pätnástich rokov šéfoval.

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Pätnásť rokov Súdnej rady oslávia bez Harabina – na stretnutie ho nepozvali

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri