Na dnešný deň som pripravila báseň Kamila Peteraja, oprávnene považovaného za najúspešnejšieho slovenského autora kníh poézie a textov populárnych piesní. Je z jeho zbierky V slepých uličkách, vydanej vo vydavateľstve Ikar v roku 1999.
O jeho živote a tvorbe sa môžete dočítať na tomto linku: https://www.litcentrum.sk/autor/kamil-peteraj/zivotopis-autora
Na dnešný deň som pripravila báseň z diela Milana Rúfusa, nevšedného pozorovateľa našich čias, zo zbierky Jednoduchá až po korienky vlasov (2000).
O živote a diele jedného z najvýraznejších slovenských básnikov všetkých čias si môžete prečítať aj na týchto linkoch: https://www.litcentrum.sk/autor/milan-rufus https://www.teraz.sk/import/literatura-milan-rufus-patril-medzi-n/366155-clanok.html
Únos pravdy
Keď sa lži dlho darí, čože sa z nej stáva? Stane sa pravdou?
Pravda je zvyk? Len správa, ktorá sa potláča alebo hlučno šíri?
Za seba, sama neozve sa samá? Vo vetre pleva slov, čo nemá, Bože, nemá jadierko na chleba, kde dva a dva sú štyri neúprosne...?
No kde máš slobodu poznať, človiečik, ak dedíš pravdu po meči? Kde teda víťazí? Ústami do nej močí džingischán peňazí a nápadníci moci.
Pravda, jej cesta jakživ rovná, je nemou čiernou ovcou.
Masmediálna vývarovňa kŕmi jej bezdomovcov. A tá im iné neriekne než svoje hlučné béé.
A človek pravdu nestretne na ceste ku sebe, človek, sám sebou klamaný.
Myslím, že je predovšetkým potrebné v tejto dobe vážiť slová a nepoužívať ich ako zbraň voči druhému a to doslova a do písmena.
Počúvame od politikov výrazy ako inštitucionálna vojna, keď predtým v predvolebnom boji sa často operovalo s výrazom vojna policajtov. Pritom ani jedno nemá opodstatnenie, lebo nie inštitúcie a nie policajti a nie vojnu medzi sebou vedú.
Slovenská politická scéna, ale vidíme z médií, že rovnako je to aj u susedov, sa stala dejiskom permanentných volebných súbojov kto z koho, a z toho vznikajúce napätie v spoločnosti potom vedie k tomu, že občania spochybňujú demokraciu, ktorá to umožňuje, a ktorú takto títo politici zneužívajú, a prikláňajú sa k autokraciám rôzneho typu.
Rozvrátená a polarizovaná krajina nie je dobrou vizitkou politikov ako takých a stáva sa neistým miestom pre život., takú krajinu potom jej občania, ktorí v nich nenachádzajú dobrú budúcnosť, opúšťajú.
Občania by mali nabádať politikov k rozumnému, a nie zbytočne emotívnemu až exhibicionistickému výkonu ich práce a neživiť v nich populistické sklony v snahe získavať ich pozornosť. Od totalitnej vlády k anarchii často vedú politikov samé dobré úmysly. (myslím to aj trochu ironicky.)
Politici by mali nechať ľudí žiť svoje životy, pracovať, venovať sa rodinám a osobnému rozvoju, a nie ich neustále ťahať do publika svojich politických reality show - kto čo a o kom povedal na sieťach, v médiách a pod. Veď ľudia volili politikov, a nie obsadenie do nekonečného seriálu. Verejná kontrola politickej moci v demokracii nie je o tom, aby sa neustále prezentovali prieskumy verejnej mienky a organizovali za štátne prostriedky referendá, aby sa ľudia vyjadrili k tej či onej otázke- a pritom ide o politické hry politických strán a nie skutočné potreby ľudí.
Ale rovnako, nie je takáto verejná kontrola politickej moci zneužítím demokratických princípov vlády ľudu, ak niektoré médiá slúžia viac záujmom jednej politickej garnitúry ako záujmom ľudu? Alebo ak politici takéto politické reality show priamo podnecujú a vyvolávajú za cenu zvýšenia svojej sledovanosti?
Politici by sa mali zaoberať (a to je ich práca v demokracii, za ktorú ich platíme) správou verejných vecí a nie osobných mocenských ambícií a zveľaďovaním vlastných majetkov. A už vôbec nie, aby správu vecí verejných odovzdali pre tieto ambície a ziskuchtivosť do rúk osobným ambíciám a ziskuchtivosti súkromných osôb a spoločností.
Slovenská republika nie je súkromná spoločnosť v rukách súkromných osôb.
Politici by mali nechať štátne a verejné inštitúcie, aby robili svoju prácu, a ak medzi nimi aj vzniknú názorové rozdiely, kompetenčné spory a pod., nechať ich, aby to medzi sebou vyriešili inštitúcie na to v demokracii povolané, a nie politici, a nie účelovo.
Rešpektovanie nezávislosti súdnej moci je znakom vyspelosti štátu a jeho politickej reprezentácie., ale aj úrovne občianskej spoločnosti a dobrých mravov, ktorými sa táto spoločnosť chce riadiť.
Na dnešný deň som pripravila báseň z tvorby slovenského spisovateľa, jedného z našich najlepších satirikov, skvelého a charizmatického človeka a glosátora Tomáša Janovica. Z výberu z jeho diela, ktorý vyšiel pod názvom Od ucha k (d)uchu vo vydavateľstve Tatran v roku 1987 s ilustráciami Ondreja Zimku.
O jeho živote a diele si môžete prečítať na týchto stránkach:
Na našej webovej stránke používame cookies. Niektoré z nich sú nevyhnutné pre fungovanie stránky, zatiaľ čo iné nám pomáhajú zlepšovať túto stránku a používateľské prostredie. Môžete sa sami rozhodnúť, či chcete cookies povoliť alebo nie. Upozorňujeme, že pri odmietnutí možno nebudete môcť využívať všetky funkcie stránky.