Členka súdnej rady Berdisová: Negatívna emócia medzi sudcami, sudkyňami a ministerkou je zrejmá (+ video)

Lucia Berdisová. Foto N - Tomáš Benedikovič| dennikn.sk | Veronika Prušová | 20. decembra 2021 |

Lucia Berdisová. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Sudcovia a sudkyne sa ozývajú, počuť ich názor a to je v súdnictve kľúčová zmena,“ hovorí nová členka súdnej rady Lucia Berdisová, ktorá bola donedávna poradkyňou ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej. V rozhovore s ňou sa dočítate:

  • či ministerka počúvala jej názory;
  • prečo si myslí, že návrh trestného činu šírenia nepravdivých informácií je za hranou ústavnosti;
  • prečo podľa nej pri kauze Kuciak pochybili právnici aj novinári;
  • prečo by práve právnici a právničky mali dodržiavať pravidlá viac ako ostatní.

Členkou súdnej rady ste od konca novembra, keď vás do funkcie vymenovala prezidentka Zuzana Čaputová. Čo vás na tomto poste lákalo?

Tých dôvodov bolo viac. Základným je, že ma baví sledovať justíciu a nejakým spôsobom sa aj podieľať na tom, čo sa tam deje. Aj nedávno som priateľom hovorila, že zaujímavejšie ako seriál Westworld sa mi zdalo sledovanie zasadnutí súdnej rady. Bolo pre mňa veľmi zaujímavé, čo sa v nej deje. A ďalším dôvodom je, že predo mnou bol členom súdnej rady Pavol Žilinčík, ktorý sa rozhodol skončiť svoje pôsobenie po uplynutí funkčného obdobia. Dávalo mi zmysel ho v rade vystriedať. Poznáme sa mnoho rokov, venujeme sa podobným témam, ako etika právnických povolaní. Zdalo sa mi to zmysluplné.

Video: Berdisová zo súdnej rady: Negatívna emócia medzi sudcami, sudkyňami a ministerkou je zrejmá (Veronika Prušová, Martina Koník)

https://youtu.be/UVdpu-cqJpM

Ak by ste stretli niekoho, kto súdnu radu vôbec nepozná a opýtal by sa, načo ju vlastne máme, čo by ste mu odpovedali?

Základný dôvod, prečo vznikla, je skrytý v škatuľke nazvanej legitimita súdnej moci. Pod tým sa skrýva to, aby sa sudcovia a sudkyne dostávali na svoje pozície spôsobom, ktorý zaručuje ich nezávislosť. Do novely ústavy, ktorou bola zriadená súdna rada, sudcov a sudkyne volila Národná rada na návrh výkonnej moci. Jednou z výhrad pri prístupových rokovaniach do Európskej únie bolo aj to, že naše súdnictvo nie je dostatočne nezávislé. Preto bol zriadený tento orgán, aby sudcovia a sudkyne boli pri kreácii dostatočne nezávislí.

Ten širší dôvod je, že keď sa pozriete na ľudí, ktorí sú v súdnej rade, ako diskutujú o otázkach súdnictva, o prekladaní sudcov, o novelách týkajúcich sa súdnictva, preverovaní majetkových priznaní sudcov a sudkýň, tak vám má dávať zmysel, že v súdnictve skutočne vykonávajú funkcie ľudia, ktorí majú dostatočné oprávnenie.

A ak by sa vás tento človek opýtal, načo má mať súdna rada vás?

Takmer vždy sa pri výberových konaniach na sudcov a sudkyne pýtam otázku, prečo práve vy. Je v niečom zložitá, ale v tejto mojej situácii zložitá nie je. Súdnictvo ako také má byť nezávislé, zodpovedné a pestré. Taká istá má byť súdna rada, teda orgán, ktorý zodpovedne diskutuje o súdnictve a dáva záruku za sudcov a sudkyne. Človek typovo ako ja a s podobnou históriou tam nie je. Teda z akademického prostredia, približne v strednom veku a s mojimi skúsenosťami. Dodávam súdnej rade pestrosť.

Pri vašom vymenovaní prezidentka povedala, že zmeny v justícii, ktoré sa v posledných mesiacoch začali, musia pokračovať tak, aby verejnosť získala dôveru k súdom a pocit naplnenia spravodlivosti. Ktoré z tých zmien považujete za kľúčové?

Tých zmien je obrovské množstvo a dajú sa deliť rôzne – či už z časového rámca, legislatívne zmeny, či zmeny pri obsadení súdnej rady.

Myslím si, že pani prezidentka mala na mysli zmeny za posledný rok a pol.

Za najdôležitejšiu považujem dynamiku, ktorá sa vytvára okolo diskusie o reformách týkajúcich sa sudcov, sudkýň, súdnej mapy či v súvislosti s Threemou. Najväčšou zmenou je teda diskusia.

Čiže to, že sudcovia sa viac ozývajú k návrhom, ktoré sa ich priamo týkajú?

Presne tak. Aj sudcovia a sudkyne sa ozývajú. Viac poznáme ich názory. Aj keď si myslím, že v rámci súdnej moci sú tie názory pestrejšie ako tie počuté. Ďalším dôležitým krokom je, aby ich počulo ešte širšie spektrum hlasov. Ale neviem, ktorá legislatívna zmena je najdôležitejšia. Nechcem preceňovať legislatívne zmeny. Sú extrémne dôležité pri zefektívnení fungovania súdnej moci, ale najdôležitejšia zmena je profesionalizácia v zmysle pochopenia vlastnej úlohy sudcov a sudkýň. Čiže nejaké vnútorné nastavenia – a to je dlhodobý proces.

Prezidentka Zuzana Čaputová menovala Luciu Berdisovú za členku súdnej rady koncom novembra 2021. Vľavo odchádzajúci člen rady Pavol Žilinčík. Foto – KP SR

Zdá sa vám, že súdnictvo je na dobrej ceste k zvyšovaniu dôveryhodnosti? 

Pozadie v akademickom prostredí mi bráni odpovedať jednoznačne. Doteraz nebol urobený žiaden striktný výskum, ktorý by identifikoval dôvody nedôveryhodnosti súdnej moci. Ak by sme ho mali, mohli by sme sa pozrieť, v ktorých parametroch naberá nedôveryhodnosť. Iste nejakým parametrom je, že súdy rozhodujú dlho. Veľkým parametrom je to, čo sa dialo v Threeme, a následná Búrka, Víchrica. V istom zmysle je dobrým smerom už len to, že je diskusia. Že je tu emócia, hoci aj dosť negatívna. Vidno, že mnohým ľuďom na súdnictve záleží, i keď je otázka, akým smerom by ho oni ťahali. Ale aj to, že súdna rada vyzerá inak ako pred desiatimi rokmi. Človek ako ja by vtedy v súdnej rade nebol a ani mnohí ďalší.

Možno by ste tam aj mohli byť, len by ste sa nemohli ozvať, pretože by vás prekričal vtedajší predseda Štefan Harabin.

Možno. Alebo by mi vypol mikrofón. Keďže som zasadnutia súdnej rady sledovala aj pred desiatimi rokmi, vidím, že ten rozdiel je veľký aj v tom, že mikrofóny sa nevypínajú. Vtedy boli hluché miesta v nahrávkach a vy neviete, čo sa tam dialo. Transparentnosť je už dnes úplne iná. Aj Ústavný súd v jednom rozhodnutí povedal, že súdna rada sa skladá z ľudí, ktorým na justícii záleží. A to je základ jej fungovania.

Akú rolu v tej ceste pri získavaní dôveryhodnosti zohráva ministerka spravodlivosti Mária Kolíková? O to viac, keď hovoríte, že zákony nie sú to kľúčové.

Je to zložitá otázka, keďže som bola poradkyňou ministerky. Pred menovaním do súdnej rady som dohodu o poradcovaní ukončila. Kedysi sme spolu učili na katedre ústavného práva, profesijne sa teda poznáme dlhšie. Za tie roky k nej mám dôveru a je pre mňa zárukou, že je to niekto, komu na súdnictve záleží. A to je parameter, ktorý musí byť. Je to človek, u ktorého viete, že aj keď to dopadne akokoľvek, ten motív bol „čistý“. Bol správny.

Prečo ste ukončili spoluprácu? Preto, že ako poradkyňa ministerky by ste boli nominantkou prezidentky v súdnej rade?

Nie, to nebol ten dôvod. Súdnu radu vnímam ako autonómny orgán. Vzhľadom na dianie v súdnictve a pochybnosti o tom, kto, kde, ako a kam koho pretláča, ktoré sa tu objavujú, som usúdila, že je dobré poradcovanie ukončiť. Ukončila som to preto, aby som sa aj javila, že fungujem autonómne.

Niektorí si myslia, že keď ste nominantkou prezidentky, tak ona vám hovorí, ako máte v súdnej rade hlasovať. Je to správna predstava?

V istom zmysle tej predstave aj rozumiem, pretože tak sa niekedy fungovalo a možno sa tak niekde ešte aj funguje. Každý, kto ma pozná, vie, že skutočne verím na odvolateľnosť. S pani prezidentkou sa hodnotovo lícujeme, čo je prirodzené. Keby to tak nebolo, tak ma asi do tej funkcie nevymenuje. V rozhovore som jej pripomenula, že kedykoľvek bude mať pocit, že nerozhodujem, ako to hodnotovo sedí jej, môže ma odvolať, ale ja sa inak rozhodovať neviem. A to je to dôležité. Aby každý – aj svojou históriou – dával záruku, že je autonómny. Neviem v zásade robiť nič iné, ako som robila doteraz, a buď to niekoho presvedčí, že som autonómna, alebo nie.

Na ministerku Kolíkovú sa pýtam aj preto, že sudcovia ju kritizujú za všeobecné vyjadrenia na ich adresu. Napríklad v súvislosti s odmietaním súdnej mapy povedala, že proti reforme sú aj korupční sudcovia. A to sa mnohých dotklo. Majú pocit, ako keby ich hádzala do jedného vreca so sudcami z Búrky či Víchrice. Je takéto zovšeobecňovanie správne?

Ak ide o výrok v Rádiu Expres, tak ten poznám, pretože v rámci poradcovania som mala možnosť vyjadriť sa k reakcii pani ministerky na predžalobnú výzvu sudkyne Dany Jelínkovej Dudzíkovej. Ten výrok som si aj vypočula a v zásade som ho nepochopila tak ako sudkyňa Dudzíková. Skladal sa akoby z troch častí. V jednej ministerka hovorí, že každá reforma alebo zmena bude mať odporcov a odporkyne, lebo existuje nejaká schéma fungovania, tradícia. Čiže ak ideme niečo meniť, má to prirodzený protitlak. Ďalej bolo, že ak by sa niektoré súdy zlučovali, rušili, dotkne sa ich zmena. A teda aj to vzbudzuje prirodzený odpor. A tretia časť bola, že sa môžu popretŕhať väzby, ktoré dovtedy boli. Úprimne to nevnímam ako zovšeobecňujúci výrok. A od politikov a političiek ani nemožno čakať, že budú mať super analytické, presne vyrešeršované výroky. Nijako mi ten výrok neprekážal.

Sudkyňa Jelínková Dudzíková medzičasom ministerku zažalovala a aktuálne sa k nej pridali ďalší sudcovia. Čo si myslíte o tej žalobe?

Nevidela som ju. Videla som len predžalobnú výzvu. Existujú na to testy, judikatúra, ktorá hovorí o tom, že keď sa váži právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti, treba sa pýtať, kto, kedy, o kom a čo povedal. Ten výrok mi nepripadá zovšeobecňujúci ani urážlivý. Z toho, čo viem, nevnímam, že by tá žaloba mala nejakú výraznú „substancovanosť“ (skutkovú opodstatnenosť – pozn. red.), ak použijem slovník jedného kolegu zo súdnej rady.

A čo samotná súdna mapa? Je to krok na zlepšenie justície?

Ako poradkyňa som nebola v pracovnej skupine, ktorá sa týkala súdnej mapy. Videla som prvý návrh, teraz parciálne nejaké návrhy. Aj pre členstvo v súdnej rade sa nechcem paušalizovane vyjadrovať. Ešte na to bude čas, a pokiaľ viem, finálna verzia nie je jasná. Keď bude, potom sa vyjadrím.

Mnohí sudcovia ju odmietajú. Súdna mapa má prioritne riešiť špecializáciu sudcov, ďalším efektom má byť popretŕhanie korupčných väzieb. Sudcovia však hovoria, že im chýbajú asistentky, ktoré majú mizerné platy, a bez nich nevedia riadne pracovať. Často sa delia o pojednávacie miestnosti, čo ich zdržiava. Popritom im stoja spisy. Rozumiete ich argumentu, že nepovažujú za kľúčové to, kde bude sídlo ich súdu, ale to, v akých podmienkach pracujú?

Ako argumentu tomu rozumiem. Nie je nijako nezrozumiteľný. Preto je dobrá diskusia. Poliaci majú taký výrok, že uhol pohľadu závisí od miesta sedenia. Niečo iné je pohľad sudcu, sudkyne, ktorý je kľúčový, či ministra, ministerky, ktorý je rovnako kľúčový. Potom pohľad vlády a nejakej politickej vízie súdnictva. Ide o to, aby sa to nejakým spôsobom „nakalibrovalo“, aby sa nikto necítil prehliadaný a akoby vyhodený z lode. Ak takáto emócia vznikne, dokáže zatieniť mnohé dobré veci. Treba pracovať na tom, aby nevznikla alebo bola utíšená.

Nemáte pocit, že práve pri súdnej mape vznikla takáto situácia? Že sudcovia sa cítia nevypočutí a potom už a priori odmietajú všetko, čo navrhne?

Je to celkom zrejmé, že tá emócia je negatívna. Potom sa dá povedať, nakoľko je tá emócia racionálne oprávnená. A podľa mňa je to vlastne úplne jedno. Dôležité je, že je a čo s ňou robiť. A to je súčasťou politických krokov, ktoré má ministerstvo robiť a robí.

Ministerka má povesť, že nepočúva názor druhých a ide si len za tým svojím. Čo si o tom myslíte ako jej bývalá poradkyňa?

Úplne sa nevylučuje, že človek si ide za svojím a zároveň počúva druhých. Mám skúsenosť, že si poradiť dá. Otázka je, na čo človek ašpiruje. Či na to, aby niekto prebral váš názor, alebo na to, aby ste ho povedali a ten niekto sa trošku posunie. Radiť niekomu je veľmi jednoduché. Ale rozhodovať je veľmi ťažké. Aj ja sa teraz cítim v inej pozícii, keď už som v súdnej rade, ako keď som zasadnutia len počúvala. Vždy som si hovorila, teraz by bolo dobré povedať toto a teraz to. No zrazu tam sedieť, reagovať a mať zodpovednosť je iný pocit.

Nemala som teda pocit, že si nedá poradiť, ale to, že má energiu a víziu, ktorým smerom ísť, je nepochybné. Na to, aby ste urobili nejaké zmeny, to potrebujete. Typovo ľudia z akadémie by takmer žiadne zmeny neurobili. Väčšina z nás je veľmi opatrná. Rozmýšľame nad každou čiarkou v zákone, čo môže spôsobiť. Dôležité je zloženie tímu, aby ste v ňom mali ľudí reformných, progresívnych, ale aj takých, čo hovoria „pozor, tu uberme, tu nemáme čo vplývať“. A rovnako je dôležité vyskladať si tím z ľudí, ktorí sú kritickí. A takýchto kritických ľudí ministerka okolo seba skladá.

Lucia Berdisová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako poradkyňa ste boli pri príprave novely Trestného zákona, konkrétne pri návrhu zaviesť trestný čin šírenia nepravdivých informácií?

Nie. Pri tomto trestnom čine som nebola.

Mnohí kritici hovoria, že aktuálny návrh naráža na slobodu prejavu. Váš názor je aký?

Tak, ako je to natextované, je to podľa mňa za hranicou ústavnosti. Pokiaľ ide o primeranosť, bola by vhodná istá postupnosť krokov, ktorú má verejná moc vykonať. Ak vznikne problém pri šírení nepravdivých informácií, tak trest, trestná politika má byť posledným krokom. Zároveň však rozumiem, že každý zodpovedá za svoj rezort, nemôže zodpovedať za iný, a tak sám urobí nejaký krok. A potom treba hľadať tie ďalšie kroky. No takáto textácia vhodná nie je.

Bavili sme sa o reformách v justícii. Očistou však prechádza aj spoločnosť. Boli sme svedkami začiatku vyšetrovania mnohých korupčných káuz. Akú úlohu v tomto procese očisty zohrávajú médiá?

Zameriam sa len na klasické, štandardné médiá. Plnia kľúčovú úlohu. Menšiu, ako to bolo v čase, keď nefungovali sociálne siete, ale stále kľúčovú. Je to zdroj, kde by mali byť overené informácie. Kriticky som však vnímala „rauš“, ktorý vznikol okolo vraždy Jána Kuciaka. Ako právnici a právničky sme nedostatočne vysvetľovali, aké sú parametre trestného konania. Že všetci môžeme vedieť, že niečo sa stalo, ale ak to nie je preukázané prostriedkami práva, v očiach práva sa nepreukáže, že sa to stalo, tak sa to v očiach práva nestalo. Niečo ako pravda zistená v trestnom procese je iná ako skutočná pravda. Vzbudili sa vlastne veľké očakávania v súvislosti s výsledkom.

Novinári a novinárky sa dali trochu stiahnuť tým raušom. Niečo si neodrobili právnici, právničky a niečo sčasti novinári, novinárky, lebo nemali na koho nadviazať, a potom bolo to rozhodnutie vnímané ako veľmi nedôveryhodné. Následne bolo kritizované aj zo strany Najvyššieho súdu.

Aj napriek tomu si stále myslíte, že novinári, novinárky pochybili?

Stále si to myslím. Aj po tom rozhodnutí Najvyššieho súdu. Ako si pamätám jeho odôvodnenie, so všetkým rešpektom k sudcovi Petrovi Paludovi, ten štandard emotívnosti a komentovania, ako ho ja vnímam, bol prekročený. V istom zmysle sa pokračovalo, lebo ten rauš je obrovský. Nevieme s ním v spoločnosti robiť, ale aj na takýchto situáciách sa ho učíme tlmiť. Veľmi mi imponovala, hoci je to silné slovo, sebareflexia Adama Valčeka, keď povedal, že mal niektoré veci komunikovať inak. Pripadalo mi to dôležité.

Nenapadlo vám, že toto bol azda jediný prípad, keď novinári mali veľký prehľad o spise? Že nepísali na základe domnienok, ale vychádzali z toho, čo v spise bolo? Veď samotní poškodení si želali takýto „dohľad“ nad vyšetrovaním.

Zachytila som veľkú kritiku médií za takzvané vynášanie zo spisu. Myslím si, že tá vec by sa nikdy nedostala tam, kam sa dostala, nebyť médií. Obrovská úloha tam bola odrobená. O to viac, že mali prístup k spisu, sa podporoval ten rauš a o to dôveryhodnejšie vyzeralo, ak niekto vzbudil emóciu, že niekto musí byť odsúdený. A preto sa opäť vrátim k právnikom a právničkám, že sme mali viac vysvetľovať, že štandardy trestného práva sú inde. A že aj to, čo bolo komunikované ako bez dôvodných pochybností, nie je štandard rozhodovania súdu o vine, ale to je štandard na podanie obžaloby súdu. Štandard na rozhodnutie, či ten konkrétny čin spáchala konkrétna osoba, je istota, teda ešte vyšší. A to nebolo komunikované.

Zdá sa mi, že pri tejto kritike sa naozaj zabúda, že novinári vychádzali z dôkazov a z nich naznačovali istý záver. Novinári sú zároveň vždy tí, ktorí chcú, aby bol potrestaný skutočný páchateľ. Nesedí, že motiváciou bolo hádzať to na Kočnera, lebo sa nám to hodí.

Ani som nevidela tú motiváciu na Kočnera.

Lenže v statuse, ktorý ste zdieľali, sa hovorí práve o zlyhaní novinárov v tom zmysle, že potrebovali presvedčiť publikum, ktoré už bolo v podstate aj tak dávno presvedčené, že za niečo by ten Kočner mal sedieť. 

Ja som ten status takto nečítala. A toto je presne to, že človek je vnútri, dá do toho obrovské množstvo energie a veľkú časť svojho života, má informácie, ktoré iní nemajú, a musí urobiť rozhodnutia, za ktoré si bude musieť zodpovedať. To ste urobili vy. A potom je niekto, kto to nevidí a povie, že nejaká časť tej roboty nebola úplne efektívna. Chápem, že je to potom nepríjemné. Treba sa vracať k východiskám, že nikto nemal zlý motív. A ja neverím žiadnym zlým motívom ani sprisahaniu. Médiá zohrali obrovskú úlohu. Tá vec by sa nedostala tam, kam sa dostala. Zároveň však ušla linka s tým, že sa vzbudili očakávania, ktoré nemohli byť naplnené. Vo vzbudzovaní tých očakávaní pokračovali aj právnici a právničky.

Nepochybili teda len novinári, ale aj právnici?

Iste. Potiahnuť sa na emócii je veľmi lákavé. Ak vznikne nejaká emócia, človeka to trocha popchne, aby sa na nej priživil.

Ako členka súdnej rady budete rozhodovať aj o tom, kto sa stane či nestane sudcom. Základná otázka, ktorú ste už kandidátom stihli položiť, bola, prečo by sa práve oni mali stať sudcami a akú úlohu by mali zohrávať v demokracii. Ako by ste na to odpovedali?

Nedá sa to povedať schematicky. Kandidátov som sa na to na súdnej rade pýtala preto, lebo keď som členkou výberovej komisie, zisťujem, že v mnohých motivačných listoch sú odpovede na to také, že môžu pasovať na každého. Tú „šedosť“ nemám rada. Ak si niekto napíše, že sa chce stať sudcom alebo sudkyňou, aby sa podieľal na realizovaní zákona a spravodlivosti, môže to podpísať každý. Pýtam sa na individualizovanie tejto odpovede, a preto neexistuje žiadna správna odpoveď, rovnako ako neexistuje žiadna správna formička na sudcu a sudkyňu.

Zaujíma ma, prečo oni konkrétne chcú byť sudcami, sudkyňami. Vôbec mi neprekáža, keď niekto odpovie, že za plat vyššieho súdneho úradníka si nedokáže zabezpečiť dôstojný život a odvádza robotu, ktorá je porovnateľná so sudcom, sudkyňou, či už je to pravda alebo nie. A že sa na to cíti. Aj toto sú dôvody. Radšej nech ten človek povie, čo si myslí, akoby spomenul abstraktné formulky o tom, že chce realizovať právo a spravodlivosť. Potom sa ho spýtate, aký je rozdiel či vzťah medzi právom a spravodlivosťou, a odpoveď sa nedozviete, lebo povedia, že je to príliš filozofická otázka.

Aká je úloha sudcu v demokracii?

Všeobecnými slovami je to podporovanie práva, pravidiel. Na konkrétnych prípadoch vlastne prinášate abstraktné pravidlá do konkrétneho života. V niečom je iná úloha trestného sudcu či sudkyne, človeka, ktorý rozhoduje civilné spory, a sudcu, sudkyne, ktorí robia v agende, kde sa riešia rodinné veci. Niekde riešite súkromné spory. V správnom práve nastavujete balans medzi verejnou mocou a jednotlivcom. Úlohy sa rôznia, ale stále sa zúčastňujete na realizovaní pravidiel a vyrábaní spravodlivosti. Konkrétnejšiu odpoveď by som vedela dať, keby som sama mala ašpiráciu byť sudkyňou.

Častou otázkou na kandidátov je, akou etickou dilemou si prešli. Vy ste si nejakou prešli?

Obrovským spektrom. Súviseli s akademickou pôdou aj s tým, keď som chvíľu bola na Ústavnom súde, ale aj v rámci ministerstva či teraz v súdnej rade.

Skúste jednu, ktorá vás najviac zamestnávala.

Ak poznám právnu úpravu, lebo na nej nejakým spôsobom participujem, a následne sa dostanem na Ústavný súd v pozícii poradkyne a táto vec je v senáte či u sudcu, do akej miery môžem dávať spätnú väzbu. Do akej miery môžem teda použiť vedomosti, ktoré mám, na rozhodovanie. Či viem byť skutočne otvorená. A kto za to potom berie finálnu zodpovednosť. A s tým potom súvisela ďalšia otázka, či a ako sa môžem stretávať a budovať ďalej vzťahy s ľuďmi, ktorí sa môžu javiť, že by ma mohli ovplyvňovať v rozhodovaní. A to riešim stále, a preto som sa aj vzdala poradcovania u ministerky.

Obmedzujete teraz ako členka súdnej rady niektoré svoje kontakty?

Iste. Už len s ministerkou spravodlivosti. Jasné, že je možné fungovať na pracovnej úrovni, ale na poradcovskej nie.

Ešte od niekoho ste sa takto odstrihli?

Za posledné týždne čo sa udialo, mi nič nenapadá. Ale riešila som, ako striktne mám dodržiavať protipandemické opatrenia v kontexte toho, že som sa na ich tvorbe podieľala. A to aj v kontexte, že som právnička, poradkyňa ministerky a teraz členka súdnej rady. Pravidlá ako také som mala vždy rada, pretože mi dávajú do života pokoj. Pri protipandemických opatreniach som to vnímala tak, že ak pri vzniku tých pravidiel som – a je jedno, či s nimi súhlasím alebo nie –, tak o to viac ich musím dodržiavať. Keď som právnička, tak vo všeobecnosti musím pravidlá dodržiavať, a ešte viac, keď som bola pri ich vzniku. A teraz v súdnej rade cítim, že opäť mám väčšiu povinnosť dodržiavať pravidlá než povedzme bežne. Ešte by som rada spomenula jeden príklad.

Aký?

Týka sa hodnotenia esejí študentov a študentiek. Spôsob, akým ich idete hodnotiť, ich poradie, ako nastavíte ten štandard, ovplyvňuje ich výsledok. Keď si na začiatku zoberiem esej niekoho, o kom viem, že je dobrý či dobrá, tak viem, že to bude príjemné. Keď urobím tento krok, viem, že zvyšujem latku pre tie ostatné eseje, ktoré budem čítať neskôr. Etické dilemy nie sú len obrovské rozhodovania sa medzi dobrom a zlom, ale v istom zmysle úplne obyčajné technické veci usporiadania si priestoru okolo seba tak, aby ste skúšali maximalizovať, napríklad pri hodnotení, spravodlivosť.

Spomínali ste dodržiavanie protipandemických opatrení. Na súdnej rade ste riešili predĺženie pozastavenia výkonu funkcie sudcu Dalibora Miľana, ktorý je disciplinárne stíhaný za to, že opatrenia nerešpektoval. Čo si o tom myslíte?

Nadviažem na to, čo som už povedala. Právnici a právničky majú v spoločnosti kľúčovú zodpovednosť za to, že sa realizuje právo. Sú to ľudia, ktorí musia dodržiavať pravidlá viac ako ostatní, lebo nedodržiavaním pravidiel v istom zmysle podkopávajú svoju funkciu. Keď sa rozprávam so študentmi a študentkami, používam príklad predavača či predavačky, ktorí vykladajú tovar v predajni. Ak porušujú pravidlá oni, nepodrážajú svoje zamestnanie, podstatu svojej práce. Právnici a právničky toto robia, keď nedodržiavajú pravidlá. O to viac sudcovia a sudkyne. Nechcem pritom znieť puristicky, pretože rozumiem, že sú pravidlá, ktoré nedávajú zmysel. V istom čase platilo, že ľudia mali mať rúško, aj keď boli v lese. Štát nemá vydávať bizarné alebo ťažko realizovateľné pravidlá. Ale je to jednoducho tak, že sudcovia a sudkyne majú zodpovednosť za to, aby dodržiavali a podporovali pravidlá.

Učíte študentov práva. Chcú sa stať sudcami?

Keďže dlhšie nie sme v osobnom kontakte, naposledy som sa to tuším pýtala pred rokom na predmete etické dilemy v právnických povolaniach. Bola ich menšina, ale neviem urobiť porovnania z minulosti. Dnes veľa ľudí už na škole vykonáva prax. Keď som pred dvadsiatimi rokmi študovala ja, väčšina praxe, ktorá sa robila v advokátskej kancelárii, spočívala v tom, že ste na katastri vysedeli päť hodín. Nezvyšovalo to vašu odbornosť. Teraz tí ľudia robia aj skutočne expertné veci, a ak sa v advokátskej kancelárii zapíšu, ostanú v tom prostredí. No existujú aj stáže na súdoch a cesta k súdnej funkcii je oveľa lepšia ako v minulosti. Aj to je môj dojem, hoci nehovorím, že všetko je ideálne, ale teraz sa môžete stať sudcom alebo sudkyňou bez toho, aby sa niekto za vás postavil.

Takže už to nie sú tie „tlačenkové“ deti?

Nie. Ale je otázka, kto chce ísť do prostredia, ktoré nemá dobrú povesť. Síce ani advokácia ju nemá, ale možno je o to lepšie, že keď do súdnictva niektorí idú, že tam reálne chcú ísť. Veľa inšpiratívnych ľudí pôsobí mimo súdnej moci a sú pre študentov a študentky dostupnejší. Ľahšie sa k nim dostanú a potom sa ťahajú za nimi. Ale toto tvrdenie je čisto o mojich pocitoch.

Vy ste sa niekedy chceli stať sudkyňou?

Vôbec. Ale ja nemám životné plány. Rozhodujem sa priebežne, čo príde, to bude. Na strednej škole som mala profesorku, ktorá mi hovorila, že by som sa hodila za sudkyňu. Ale nemám žiadne životné plány, nemala som ani plán ísť do súdnej rady či ostať v akademickom prostredí. Nie je to úplne náhodné, ale nejaká ponuka príde a ja sa rozhodnem, či áno alebo nie. Poradcovanie na Ústavnom súde ma však veľmi bavilo. V akadémii totiž riešite abstraktné veci, na Ústavnom súde riešite konkrétne prípady, na ktoré aplikujete abstraktné vedomosti.

Takže sudkyňa Ústavného súdu?

Práca na Ústavnom súde ma bavila, ale nikam sa netlačím. Kde som, tam sa snažím odrobiť profesionálnu robotu. O to ide. Nielen v justícii, ale aj inde. Nemusíme sa zakrývať veľkým príbehom o očiste, môžeme sa len snažiť robiť svoju robotu profesionálne.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Lucia Berdisová (1982)

Vyštudovala filozofiu a právo v Trnave a právo na Cambridgeskej univerzite. Pôsobí ako vedecká pracovníčka v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied a ako vysokoškolská učiteľka na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Krátko pracovala aj ako poradkyňa na Ústavnom súde. V publikačnej a prednáškovej činnosti sa venuje predovšetkým ústavnému právu, právnej filozofii a právnickej etike. Od 1. decembra 2021 sa stala členkou súdnej rady. Do funkcie ju vymenovala prezidentka Zuzana Čaputová. Dovtedy pôsobila ako poradkyňa ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej. Je tohtoročnou laureátkou českého ocenenia Flamma pre inšpiratívne právničky. Získala ho za slovenský boj za práva žien.

 

Leave your comments

0
terms and condition.
  • No comments found
You are here: Home Home Slovenské kategórie Dokumenty Externé Členka súdnej rady Berdisová: Negatívna emócia medzi sudcami, sudkyňami a ministerkou je zrejmá (+ video)

Contact


e-mail: This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.

 

Our partners