Rok 2011 mohol byť najnádejnejším a najúspešnejším rokom slovenskej demokracie. Skončil sa však presne opačne.

Mohol to byť veľkolepý rok. Mohol priniesť nádej pre všetkých, ktorí si dlho márne priali zásadnejšiu zmenu charakteru tejto malej krajiny.  Začiatok roka totiž vniesol do verejnej správy viac svetla ako celé desaťročie pred ním.

Po prvý raz v histórii štát pripustil zverejňovanie kľúčových informácií o nakladaní s verejnými prostriedkami automaticky a proaktívne v momente vzniku záväzku či zmluvy. Takú zásadnú zmenu paradigmy privial len rok 2000 a „jeho“ zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Bez ohľadu na to, koľko prípadov plytvania bolo vďaka tejto zmene aj reálne odhalených, tento počin je nesmierne významný svojou symbolikou a váhou. Fakt, že daňoví poplatníci majú zo zákona právo na automatický prísun týchto informácií, je dôležitým filozofickým základom, ktorý možno len ťažko zvrátiť.

Právo platí aj pre sudcov. Rovnako bezprecedentne bolo ožiarené súdnictvo - uzavretý systém, ktorý dokonale zahaľovalo tajomstvo a tesné bratstvo rôznych právnických, obchodných či rodinných „klík“.  Verejnosť mala zrazu prístup na rokovania Súdnej rady, ale aj na výberové konania predsedov súdov a nových sudcov.  Obraz o fungovaní tretej moci, ktorý sa začal vytvárať, bol oveľa konkrétnejší, uchopiteľnejší a z hľadiska verejnosti aj oveľa ľahšie kontrolovateľný.  V roku 2011 sa prvý raz ukázalo aj to, že ani predseda Najvyššieho súdu a Súdnej rady nemusí byť nedotknuteľný. Že právo platí rovnako pre neho ako pre všetkých ostatných. Disciplinárne potrestanie justičného šéfa bolo signálom, ktorý posunul Slovensko výrazne na Západ.

Rok 2011 napokon pokoril aj parlamentné či skôr stranícko-oligarchické intrigy a umožnil zvolenie nového generálneho prokurátora.  Nové vedenie prokuratúry mohlo byť ďalším mimoriadne dôležitým míľnikom pre vládu práva na Slovensku a koniec svojvôle nedotknuteľných oligarchov či politických krstných otcov.  Práve s voľbou prokurátora spojila premiérka po prvý raz aj osud celej vlády. Po druhýkrát zase podmienila zotrvanie vlády súťažou na prenájom budov pre daňové úrady v Košiciach.

 Každý z týchto čriepkov mohol urobiť z roka 2011 rok celej dekády, rok významnej spoločenskej zmeny. Potom sa však všetko zosypalo ako domček z karát. Krehkú prevahu síl zmeny prevalcovali globálne problémy, z ktorých maximálne vyťažili krstní otcovia nášho spoločenstva. Práve rok 2011 nám ukázal ich skutočnú silu a dosah na inštitúcie tejto krajiny.

Ivan Gašparovič neprekvapil. Od človeka, ktorý predsedal parlamentu v čase, keď zákonodarný zbor väčšinou reprezentovanou jeho spolustraníkmi protiústavne odobral mandát poslancovi, sa dalo čakať, že bude kráčať vo svojich šľapajach. Jeho tvrdošijné odmietanie povinnosti nejako rozhodnúť  (Čentéša buď vymenovať, alebo nevymenovať)  a náhlenie sa s rozhodnutiami vymenovať do funkcie niektorých iných (v prípade Štefan Harabina napríklad menej ako 24 hodín od zvolenia), naznačuje nielen nekonzistentnosť, nepochopenie ústavných povinností, ale aj možné hlbšie motívy. Opakovaným zvolením tohto človeka do funkcie prezidenta posvätili občania ignoranciu práva tak silno, že „vláda“ krstných otcov je vlastne len logickou súčasťou tohto želania.

Napokon sa ukázalo, že ani Ústavný súd neutečie pred svojím tieňom. Sériou nedávnych procedurálnych ťahov (o vylúčení sudcov z rozhodovania o disciplinárnom návrhu proti Harabinovi)  nielenže ohrozil spravodlivé prejednanie všetkých aktuálnych disciplinárnych návrhov proti predsedovi Najvyššieho súdu, ale de facto pošliapal aj svoje rozhodnutie z prvej polovice tohto roka.

V druhej polovici roka 2011 sa rozsypala nielen vláda, ale aj nádej, že férovosť súťaží a etika by mali byť pri rozhodovaní o verejných zdrojoch rovnako silné ako litera zákona.  Všetky tieto prípady boli príkladmi boja krstných otcov o biznis a politiku v tejto krajine proti roztrúseným jednotlivcom zmeny a tlaku časti verejnosti.

Víťazstvo mafiánskych kmotrov. Po nechcenej pomoci eurokrízy možno povedať, že krstní otcovia tento rok frontálne vyhrali. Rok 2011 sa končí bez šéfov prokuratúry a Úradu pre verejné obstarávanie, s čudným prezidentom i Ústavným súdom, s ovládnutou justíciou. Ľudia zmeny sú roztrúsení, oslabení, politická scéna dezintegrovaná.

Voliči sú znechutení, témy otvorenosti a vlády práva strácajú garantov a miznú z verejného priestoru. Zmäkčený režim povinného zverejňovania zmlúv  a novo pribudnuté zverejňovanie rozsudkov ostávajú ako posledné symboly možnej zmeny. Ako dôležité piliere medzi ruinami.

Ak sa naplnia predikcie a ekonomická kríza nás v roku 2012 zasiahne naplno, všetky zdroje sa stiahnu do „životne dôležitých“ častí systému. Investigatívne relácie zanikli, médiá a mimovládky bojujú o prežitie.  Zmluvy a rozsudky možno nebude mať o chvíľu kto čítať a víťazstvo krstných otcov nebude len víťazstvom jedného roka. Vstupujeme do roka, ktorý môže byť začiatkom hlbokej krízy nielen globálnej ekonomiky a západnej civilizácie, ale aj tých najvnútornejších atribútov tejto malej krajiny.

nedeľa 1. 1. 2012 17:02 |

Zuzana Wienk, autorka je programová riaditeľka Aliancie Fair-play
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME.