SUDCOVSKÁ RADA KRAJSKÉHO SÚDU V TRNAVE

4. volebné obdobie

97

UZNESENIE

SUDCOVSKEJ RADY

KRAJSKÉHO SÚDU V TRNAVE

zo 14. novembra 2011

Sudcovská rada Krajského súdu v Trnave sa uzniesla

t a k t o :

Sudcovská rada Krajského súdu v Trnave

podľa § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   n a v r h u j e   odvolanie členov Súdnej rady Slovenskej republiky volených sudcami:

1.       JUDr. Igora Burgera, sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

2.      JUDr. Jána Burika, sudcu Krajského súdu v Žiline,

3.      JUDr. Idy Hanzelovej, sudkyne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

4.      JUDr. Jozefa Janíka, sudcu Krajského súdu v Trenčíne,

5.      JUDr. Juraja Sopoligu, sudcu Krajského súdu v Košiciach,

6.      JUDr. Gabriely Šimonovej, sudkyne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

      a 

7.      JUDr. Márie Usačevovej, sudkyne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Uznesením č. 1278 z 3. novembra 2011 (ďalej tiež len „predmetné uznesenie“) Súdna rada Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) odročila rozhodnutie o návrhu predsedu Krajského súdu v Trnave (na preloženie úspešných uchádzačov vo výberovom konaní na obsade-nie voľných miest sudcov Krajského súdu v Trnave z radov sudcov Okresného súdu Galanta a Okresného súdu Trnava na výkon funkcie na krajský súd) do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ústavný súd“). Súdna rada síce rozhodnutie ústavného súdu majúce podľa nej založiť dôvod opätovného zaoberania sa návrhom (na preloženie sudcov na Krajský súd v Trnave v rámci tzv. kariérneho postupu) vo výroku predmetného uznesenia bližšie neidentifikovala, z okolností prijatia predmetného uznesenia však treba vyvodiť,že takýmto rozhodnutím sa tu má zrejme rozumieť rozhodnutie o návrhu skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu viacerých (v návrhu skupiny poslancov uvedených) ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s rovnako viacerými článkami Ústavy, či s čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného v prílohe oznámenia niekdajšieho Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), ktorý návrh ústavný súd pri-jal na ďalšie konanie svojim uznesením PL. ÚS 102/2011-65 z 29. júna 2011 (tu por. údaje na webovom sídle ústavného súdu www.concourt.sk).  

Potrebe takéhoto výkladu predmetného uznesenia súdnej rady a nenáležitosti formulácie jeho výroku, predovšetkým však ale porušeniu takýmto rozhodnutím súdnej rady ústavného princípu prezumpcie ústavnosti právnych predpisov a prevzatiu takto súdnou radou tiež rozho-dujúceho dielu zodpovednosti za porušovanie práva účastníkov súdnych konaní (vedených v ob-vode Krajského súdu v Trnave) na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) aj práva sudcov Krajského súdu v Trnave na prideľovanie im vecí spôsobom umožňujúcim ich tzv. bezprieťaho-vé vybavovanie (§ 34 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších zmien a doplnení) sa Sudcovská rada Krajského súdu v Trnave (ďalej tiež len sudcovská rada“) venovala už svojim uznesením č. 96 z dnešného dňa (ďalej len „uznesenie č. 96“, s obsahom kto-rého i obsahom rokovania sa možno oboznámiť i na webovom sídle ministerstva spravodlivosti – http://www.justice.gov.sk/Stranky/Sudy/Krajsky-sud-Trnava/Sudcovska-rada.aspx).

Prijatím predmetného uznesenia došlo z pohľadu záujmov sudcov Krajského súdu v Trnave, avšak nielen ich (ale i z pohľadu záujmov ostatných sudcov a tiež záujmu verejnosti na skutočne spravodlivom, slušnom a morálne nespochybniteľnom spravovaní vecí justície) k prek-ročeniu obraznej hranice, za ktorou skoršie prejavy neschopnosti väčšiny členov súdnej rady (v jej súčasnom zložení, resp. i v zložení pred výmenou troch členov súdnej rady vládou na začiatku roka 2011, v tejto súv. por. aj uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 37 z 19. januára 2011) rozli-šovať medzi verejným záujmom a vlastnými skupinovými či osobnými záujmami (vrátane záujmu na udržaní si mocenského vplyvu v tzv. justičných štruktúrach) a z vlastných zlyhaní vyvodiť aj osobnú zodpovednosť vyvrcholili tým, že pri snahe potlačiť prejavy reformného úsilia sa väčšina členov súdnej rady nezdráhala rezignovať aj na uplatnenie kompetencie vyplývajúcej jej ako zo základného zákona štátu, tak aj z právnej úpravy na úrovni zákona (ktorú síce má každý právo kritizovať, to však už neplatí o práve odmietnuť sa takouto úpravou riadiť). Ako to opäť vyplýva už z odôvodnenia uznesenia sudcovskej rady č. 96, stalo sa tak praktickým prisvojením si súdnou radou výlučného oprávnenia ústavného súdu rozhodovať o tom, či tu je namieste pozastavenie účinnosti zákona, ktorého súladnosť s Ústavou bola spochybnená – a takto i neriadenie sa takýmto zákonom zo strany jeho adresáta (adresátov).

Súdna rada ako kolektívny orgán majúci pôvod priamo v Ústave a takto celkom jedno-značne i štátny orgán majúci plniť úlohu vrcholného reprezentanta súdnej moci môže rovnako ako iné štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy). Odmietnutie konať takýmto spôsobom (či už v podobe vy-mýšľania si neakceptovateľných dôvodov na rozhodnutie spôsobom nepredpokladaným Ústavou a zákonom, alebo v podobe ďalšieho predpokladaného odďaľovania vydania vecného rozhod-nutia postupmi nemajúcimi oporu v platnom práve) je zjavným porušením Ústavy, pominúc tu okolnosť, že zároveň takto dochádza aj ide aj k šikanovaniu úspešných uchádzačov vo výbero-vom konaní či dokonca aj k ich odradeniu od zaujímania sa o kariérny postup.

Takéto počínanie väčšiny členov súdnej rady je priamym odrazom či už vnímania nimi súdnictva ako feudálneho panstva svojho druhu (v ktorom len vrchnosti prislúcha rozhodovanie o osudoch poddaných), alebo neochoty (resp. nespôsobilosti) sa takémuto nazeraniu (čo aj len menšiny či dokonca i jediného človeka) vzoprieť. Obe takéto možnosti sú priamym útokom na podstatu fungovania súdnej moci – ako moci majúcej tvoriť (a to nestranným, nezávislým a zá-konným rozhodovaním jej zástupcov v osobách sudcov) protiváhu ďalším dvom mociam (záko-nodarnej a výkonnej).

Podieľanie sa člena súdnej rady na „rozhodnutí“ spôsobom opísaným zhora je svedect-vom nedostatku jeho odbornej spôsobilosti na zastávanie takejto nepochybne významnej funkcie.

Vzhľadom k účasti len 11 (slovom „jedenástich“) z celkového počtu 18 (slovom „osem-nástich“) členov súdnej rady na jej 65. zasadnutí a to konkrétne 3. novembra 2011 (v deň prijatia predmetného uznesenia) potom nemôže byť pochybností o tom, že spôsob prijímania uznesení súdnej rady nadpolovičnou väčšinou všetkých jej členov plynúci priamo z Ústavy (čl. 141a ods. 5 Ústavy) vyžadoval hlasovanie za návrh (na odročenie rozhodnutia o návrhu na preloženie sudcov na výkon funkcie na Krajský súd v Trnave do rozhodnutia ústavného súdu, teda z dôvodu ús-tavne neakceptovateľného, ako na to taktiež tunajšia sudcovská rada poukázala už vo svojom uz-nesení č. 96) buď všetkých prítomných členov súdnej rady, alebo prinajmenšom desiatich z nich (čiže všetkých s výnimkou jedného).

Práve druhý z uvedených prípadov nastal aj pri prijímaní predmetného uznesenia, kde z obsahu zápisnice z príslušného zasadnutia súdnej rady vyplýva, že za návrh na prijatie uznesenia č. 1278 hlasovalo 10 členov súdnej rady, 1 člen (členka) hlasoval (a) proti a takto celkom logicky sa nikto ani nemohol zdržať hlasovania (keďže ďalších 7 členov súdnej rady na zasadnutí súdnej rady nebolo prítomných). Z priebehu časti zasadnutia súdnej rady venovanej príslušnému bodu programu a bezprostredne predchádzajúcej prijatiu uznesenia nemôže byť potom žiadnej po-chybnosti o tom, že členkou súdnej rady hlasujúcou proti prijatiu návrhu uznesenia bola JUDr. Ľudmila Babjaková (inak členka súdnej rady vymenovaná vládou, v uvedenej súv. opäť por. vyš-šie spomenuté uznesenie vlády z 19. januára t. r.) a teda logicky všetci ostatní prítomní členovia museli hlasovať za prijatie uznesenia.

Z takýchto ostatných členov bol jedným súčasný predseda Najvyššieho súdu SR JUDr. Štefan Harabin z titulu tejto funkcie zastávajúci i funkciu predsedu súdnej rady (tu por. i čl. 141a ods. 1 vetu prvú Ústavy), ďalšími dvoma doc. JUDr. Mária Bujňáková, CSc. a JUDr. Helena Kožíková ako členky súdnej rady vymenované prezidentom Slovenskej republiky (v tejto súv. por. i čl. 141a ods. 1 vetu druhú písm. c/ Ústavy) a zvyšnými siedmimi členovia súdnej rady vo-lení sudcami (keď z celkového počtu ôsmich takto volených členov na zasadnutí nebola prítomná len JUDr. Jana Bajánková).

Podľa čl. 141a ods. 1 vety druhej písm. a/ Ústavy členmi súdnej rady sú (aj) ôsmi sudco-via, ktorých volia a odvolávajú sudcovia Slovenskej republiky.

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na odvolanie člena súdnej rady zvo-leného sudcami sa primerane použijú ustanovenia § 10 až 23, ak tento zákon neustanovuje inak a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia návrh na odvolanie člena súdnej rady zvoleného sudca-mi môžu podať najmenej tri sudcovské rady, tri kolégiá predsedov sudcovských rád alebo najme-nej štvrtina sudcov oprávnených voliť.

            Predmetom 15. zasadnutia sudcovskej rady konaného 14. novembra 2011 sa okrem návr-hu na praktické odsúdenie ďalšieho prejavu neochoty súdnej rady prispieť k vyriešeniu neuteše-nej situácie v obsadení Krajského súdu v Trnave sudcami a to i za cenu neoprávneného neuplat-nenia súdnou radou kompetencie zverenej takémuto orgánu stalo i hľadanie cesty k náprave také-hoto neudržateľného stavu.

            Za situácie, keď na znepokojenie nad postupom súdnej rady vo vzťahu k výberovému konaniu uskutočnenému 28. apríla 2011 vyjadrené uznesením sudcovskej rady č. 53 z 24. mája 2011 súdna rada reagovala len všeobecným vzatím takého uznesenia tunajšej sudcovskej rady na vedomie, sa potom väčšina členov sudcovskej rady prítomných na jej zasadnutí stotožnila s názo-hom podpredsedu sudcovskej rady, podľa ktorého dosiaľ volené miernejšie prostriedky usilujúce o nápravu stavu tu boli vyčerpané. Keďže členovia súdnej rady hlasujúci za prijatie predmetného uznesenia okrem spreneverenia sa povinnosti hájiť aj záujmy sudcov (prinajmenšom tých na Krajskom súde v Trnave) a preukázania svojej odbornej diskvalifikácie na výkon nimi zastáva-ných funkcií (členov súdnej rady) si takto zjavne počínali na škodu Krajského súdu v Trnave; väčšinovú podporu si získala i úvaha, že takýchto členov súdnej rady nemožno považovať i za zástupcov sudcov Krajského súdu v Trnave a vo vzťahu k tým z nich, ktorí do funkcií boli zvole-ní sudcami, je namieste návrh na ich odvolanie (nakoľko ich zotrvanie vo funkciách so sebou ne-sie neoddiskutovateľné riziko ďalšieho väčšinového rozhodovania súdnej rady v rozpore s plat-ným a účinným právom).

            Zo všetkých už uvedených dôvodov preto sudcovská rada rozhodla spôsobom uvedeným vo výroku tohto svojho uznesenia (návrhom na odvolanie tých siedmich z celkom ôsmich členov súdnej rady volených sudcami, ktorí sú rovnako identifikovaní vo výroku).         

Trnava 14. novembra 2011

JUDr. Andrea Dudášová v.r.

predsedníčka sudcovskej rady

Mgr. Dušan Čimo v.r.

podpredseda sudcovskej rady

Kanc.!

-          po jednom rovnopise uznesenia doruč Súdnej rade Slovenskej republiky, všetkým jej členom dotknutým týmto uznesením (uvedeným v jeho výroku) a sudcovským radám, resp. plénam všetkých súdov v SR k rukám ich predsedov

-          v odpise založ do príslušného spisu správneho denníka súdu

-          v elektronickej podobe rozošli členom sudcovskej rady

6. decembra 2011