SUDCOVSKÁ RADA KRAJSKÉHO SÚDU V TRNAVE

4. volebné obdobie

96

UZNESENIE

SUDCOVSKEJ RADY

KRAJSKÉHO SÚDU V TRNAVE

zo 14. novembra 2011

Sudcovská rada Krajského súdu v Trnave sa uzniesla

t a k t o :

Sudcovská rada Krajského súdu v Trnave

a)     v y j a d r u j e   rozhorčenie nad prijatím uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky č. 1278 z 3. novembra 2011, ktorým bolo rozhodnutie o návrhu predsedu Krajského súdu v Trnave na preloženie úspešných uchádzačov z výberového konania – sudkýň Okresného súdu Trnava Mgr. Renáty Gavalcovej, JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martiny Valentovej a sudcu Okresného súdu Galanta JUDr. Martina Holiča na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Trnave odročené do neidentifikovaného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky,

b)     toto rozhodnutie   v n í m a   ako prejav neochoty Súdnej rady Slovenskej republiky realizovať ústavou dané kompetencie, a to za cenu porušenia ústavného princípu prezumpcie ústavnosti právnych predpisov,

c)     m á   z a   t o ,   že takýmto rozhodnutím Súdna rada Slovenskej republiky prebrala rozhodujúci diel zodpovednosti za porušovanie práva občanov na súdnu ochranu (článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) i práva sudcov Krajského súdu v Trnave na prideľovanie vecí tak, aby ich mohli prejednať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov (§ 34 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).

O d ô v o d n e n i e :

Tri sudkyne Okresného súdu Trnava a jeden sudca Okresného súdu Galanta označení v čiastkovom výroku a) tohto uznesenia Sudcovskej rady Krajského súdu v Trnave (ďalej len „sudcovská rada“) uspeli už vo výberovom konaní na obsadenie voľných miest sudcov Krajského súdu v Trnave konanom 28. apríla 2011; Súdna rada Slovenskej republiky (ďalej tiež len „súdna rada“) ich však (a s nimi tiež ďalšieho úspešného uchádzača vo výberovom konaní v osobe sudcu Okresného súdu Galanta JUDr. Daniela Ilavského) uznesením č. 1210 zo 17. mája 2011 na výkon funkcie na krajský súd nepreložila (na rozdiel od iných dvoch úspešných uchádzačov v rovnakom výberovom konaní v osobách niekdajších sudcov Okresného súdu Trnava Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD.) bez toho, aby takýto svoj rozdielny prístup k úspešným účastníkom výberového konania vysvetlila či už v uznesení (ktoré rozhodnutia súdna rada tradič-ne neodôvodňuje) alebo aspoň v rámci zápisnice a zvukového záznamu majúcich zachytiť prero-kovanie príslušného bodu programu zasadnutia súdnej rady, v skutočnosti však žiaden reálny priebeh rokovania nezachycujúcich (v tejto súv. por. § 6 ods. 10 zákona č. 185/2002 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení a tiež obsah príslušnej časti zápisnice a zvukového záznamu zo 61. zasadnutia súdnej rady, ako sú uverejnené na webovom sídle súdnej rady www.sudnarada.gov.sk, str. 1, 2, 3, 5 a 6). Uvedené počínanie súdnej rady bolo následne predmetom zasadnutia sud-covskej rady konaného 24. mája 2011 a jej uznesenia č. 53 z rovnakého dňa, ktorým bolo 1. vy-jadrené hlboké znepokojenie nad rozhodnutím súdnej rady činiacim neodôvodnené rozdiely me-dzi úspešnými uchádzačmi napriek nespochybneniu výsledku výberového konania a 2. konštato-vané, že v dôsledku takéhoto postupu (súdnej rady) dochádza ako k porušovaniu Ústavou zaru-čeného práva občanov na súdnu ochranu, tak i ďalšieho zákonom zaručeného práva sudcov Krajského súdu v Trnave na prideľovanie im vecí tak, aby ich mohli prejednať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov (tu inak por. tiež obsah odôvodnenia uznesenia sudcovskej rady a jemu zodpovedajúcej zápisnice z májového zasadnutia sudcovskej rady, ako sú tieto uverejnené na we-bovom sídle ministerstva spravodlivosti – http://www.justice.gov.sk/Stranky/Sudy/Krajsky-sud-Trnava/Sudcovska-rada.aspx).

I výsledkom ďalšieho výberového konania uskutočneného 26. septembra 2011 bolo, že sudkyne Okresného súdu Trnava Mgr. Renáta Gavalcová, JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Martina Valentová a sudca Okresného súdu Galanta JUDr. Martin Holič v ňom opätovne uspeli (bližšie por. obsah spisu Krajského súdu v Trnave jeho zn. Spr. 174/2011-Oú) a preto predseda Krajského súdu v Trnave súdnej rade predložil návrh na ich preloženie na výkon funkcie na tento súd vyššieho stupňa.

Návrh sa stal predmetom rokovania 65. zasadnutia súdnej rady, konaného 3. a 4. no-vembra 2011 v Svidníku. Súdna rada na takéto svoje zasadnutie prizvala i úspešných uchádzačov z výberového konania a týchto v prvý deň svojho rokovania i vypočula, následne však rovnaký deň na základe návrhu svojho člena JUDr. Juraja Sopoligu prijala uznesenie č. 1278, ktorým od-ročila rozhodnutie o návrhu predsedu Krajského súdu v Trnave do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zo zápisnice i zvukového záznamu osvedčujúcich priebeh príslušného zasadnutia súdnej rady potom mimo akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že dôvodom takéhoto „rozhodnutia“ súdnej rady boli predovšetkým názory predsedu súdnej rady a navrhovateľa uzne-senia, že aktuálna právna úprava na poli vytvárania výberových komisií (majúcich uskutočňovať výberové konania) je politickou (podľa predsedu súdnej rady), resp. v rozpore s medzinárodnými odporúčaniami (podľa navrhovateľa uznesenia) a preto by tiež mala byť neústavnou; z ktorých dôvodov sa javí vhodným vyčkať do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ÚS SR“ alebo „ústavný súd“). Rozhodnutím ústavného súdu sa tu pritom evidentne ro-zumie (aj keď to vo výroku uznesenia súdnej rady uvedené nie je) rozhodnutie o návrhu skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu viacerých (v návrhu uvedených) ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s rovnako viacerými článkami Ústavy, či s čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného v prílohe oznámenia niekdajšieho Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), ktorý návrh ÚS SR prijal na ďalšie konanie svojim uznesením PL. ÚS 102/2011-65 z 29. júna 2011 (tu por. údaje na webo-vom sídle ústavného súdu www.concourt.sk).   

Podľa č. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Podľa odseku 2 rovnakého článku Ústavy ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavyak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právny-mi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ús-tavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesia-coch od vyhlásenia rozhodnutia. Napokon podľa odseku 6 tu citovaného článku ústavy rozhod-nutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vy-hlasovanie zákonov a právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa čl. 141a ods. 4 písm. b/ Ústavy do pôsobnosti súdnej rady patrí rozhodovať o pri-delení a preložení sudcov.

Z vyššie citovaných ustanovení Ústavy treba vyvodiť, že posudzovanie súladnosti práv-nych predpisov s Ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami prijatými spôsobom označeným v Ústave (ktorým právnym predpisom vyššej právnej sily v ich súhrne bol pre účely tohto uznesenia priradený pojem „ústavný poriadok“) základný zákon štátu zveril jedinému na to určenému orgánu a to ústavnému súdu. Takéto konanie (o súlade právnych predpisov) potom už Ústava (v čl. 125 ods. 2 a čl. 130 ods. 1) a v nadväznosti na úprave v nej i zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež i len „zákon o konaní pred ÚS“) – ako osobitný zákon predpokladaný článkom 140 Ústavy (ten v jeho ustanoveniach § 18 ods. 1 a § 37 ods. 1) koncipujú ako konanie návrhové, pričom navrhovateľovi konania pred ústavným súdom sa pos-kytuje možnosť okrem návrhu na vyslovenie samotnej „neústavnosti“ (čiže návrhu vo veci sa-mej) požadovať i pozastavenie účinnosti ním napadnutého právneho predpisu, resp. i viacerých takýchto predpisov alebo aj len ich častí, ak sú na to právom ustanovené predpoklady. Vydanie rozhodnutia ústavného súdu, ktorým by sa takejto požiadavke vyhovelo (de facto predbežného opatrenia zabraňujúceho uplatňovaniu právnych noriem sporných z pohľadu súladnosti s ústav-ným poriadkom) relevantné ustanovenia Ústavy aj zákona o konaní pred ÚS podmieňujú nielen podaním oboch návrhov (1. návrhu vo veci samej aj 2. návrhu na pozastavenie účinnosti spor-ných predpisov, ustanovení alebo častí takýchto ustanovení), ale tiež prijatím návrhu vo veci sa-mej ústavným súdom na ďalšie konanie (v tomto prípade teda predbežným konštatovaním ÚS SR, že tu nejde o žiaden prípad zjavnej neopodstatnenosti návrhu a ani o výskyt ktorejkoľvek z prekážok konania pred ústavným súdom alebo vád návrhu, pre ktoré by nebolo možno návrh prejednať a rozhodnúť o ňom vecne a bolo by preto namieste vec vybaviť odložením alebo od-mietnutím návrhu, v tejto súv. por. i § 23a, § 24 a § 25 ods. 2 a 3 zákona o konaní pred ÚS). Roz-hodnutia ústavného súdu vo veci samej (nálezy) zisťujúce „neústavnosť“ (čiže nálezy prinajmen-šom čiastočne vyhovujúce návrhu), jeho rozhodnutia o pozastavení účinnosti právnych predpisov a aj rozhodnutia o zrušení rozhodnutí pozastavujúcich účinnosť právnych predpisov sa vyhlasujú spôsobom rovnocenným s uverejňovaním napadnutých právnych predpisov, teda v Zbierke zá-konov (§ 38 ods. 1, 3 a 4, § 41 ods. 2 veta prvá a § 41a ods. 1 a 2 zákona o konaní pred ÚS) a odo dňa takéhoto vyhlásenia sú i všeobecne záväzné (§ 38 ods. 4 veta prvá a § 41 ods. 2 veta druhá tohto zákona). Takouto všeobecnou záväznosťou sa potom samozrejme musí rozumieť nielen vylúčenie možnosti, aby sa ktokoľvek či už od vyhlásenia uznesenia ÚS SR o pozastavení účin-nosti právneho predpisu (resp. aj len jeho časti), alebo od vyhlásenia nálezu vyslovujúceho čo i len čiastočnú nesúladnosť právneho predpisu s ústavným poriadkom (v Zbierke zákonov) takto dotknutým právnym predpisom riadil (podľa neho postupoval), ale i presný opak tu uvedeného, čiže to, že ak ústavný súd návrhu vo veci samej nevyhovie alebo pred vydaním takéhoto nálezu, ale aj prípadného nálezu o nesúladnosti právneho predpisu s ústavným poriadkom nerozhodne o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu alebo niektorých jeho ustanovení či na-opak skôr vydané uznesenie o pozastavení účinnosti zruší, je tu povinnosť každého sa napadnu-tým právnym predpisom riadiť. Práve týmito pravidlami je vymedzovaný obsah princípu pre-zumpcie ústavnosti právnych predpisov, teda súladnosti právnych predpisov na úrovni zákona a nižšej s ústavným poriadkom (až do vyslovenia orgánom na to povolaným, teda ústavným sú-dom, opaku). V tu uvádzaných súvislostiach totiž už elementárna požiadavka na rešpektovaní práva všetkými ním regulovanými subjektami vyžaduje, aby až do rozhodnutia o neústavnosti právneho predpisu (a to prípadne aj len v rovine predbežnej úvahy ústavného súdu vyjadrenej uz-nesením o pozastavení účinnosti) sa právny predpis prijatý a vyhlásený na to ustanoveným spôso-bom považoval za riadnu a vo všeobecnosti akceptovanú súčasť právneho poriadku dopadajúcu na vzťahy, ktoré táto úprava má regulovať (hoc aj v budúcnosti sa môže práve názor ústavného súdu od názoru autora takto napadnutého právneho predpisu, pokiaľ ide o súladnosť s ústavným poriadkom, líšiť). Pripustenie opačného výkladu, teda názoru o nepotrebnosti alebo dokonca i nemožnosti uplatňovania platného a účinného práva, by naopak v konečnom dôsledku viedlo k právnemu nihilizmu až anarchii (nakoľko by tu ľubovoľný adresát ľubovoľnej právnej normy mohol autonómne rozhodovať, či právo bude rešpektovať alebo nie).

Práve týmito úvahami sa však súdna rada nepochybne odmietla riadiť, ak hlasovaním väč-šiny jej členov zúčastňujúcich sa 65. zasadnutia súdnej rady 3. novembra 2011 prijala uznesenie č. 1278, ktorým rozhodnutie o návrhu na preloženie uchádzačov úspešných už v druhom výbero-vom konaní na súd vyššieho stupňa odročila do vydania neidentifikovaného rozhodnutia ústav-ného súdu. Pominúc na tomto mieste fakt, že takto nie priamo z výroku uznesenia súdnej rady, ale len z okolností jeho prijatia možno usúdiť na to, vydaním akého rozhodnutia ústavného súdu súdna rada podmienila svoju ochotu opätovne sa zaoberať príslušným návrhom (a o tomto tiež rozhodnúť v súlade s čl. 141a ods. 4 písm. b/ Ústavy) si tak súdna rada (vo vzťahu k zákonnej povinnosti výberové konanie uskutočnené v súlade s platným a účinným právom právne zakon-čiť rozhodnutím o preložení alebo naopak o nepreložení sudcov na súd vyššieho stupňa) fakticky prisvojila výlučné oprávnenie ústavného súdu rozhodovať, či sa spochybňovaná úprava má uplat-ňovať (tu v rovine rozhodovania o prípadnom pozastavení jej účinnosti v čase, v ktorom ešte ne-môže byť zrejmé, ako ústavný súd s návrhom vo veci samej, teda na vyslovenie „neústavnosti“ nakoniec naloží). Opísaný prístup sa javí zarážajúcim o to viac, ak ústavný súd v prípade úpravy majúcej sa tu použiť (a súdnou radou nepoužitej len s odvolaním sa na pochybnosti o ústavnosti) nevyužil (na rozdiel od iných prípadov) a to ani len čiastočne možnosť pozastavenia účinnosti (hoci skupina poslancov vystupujúca v postavení navrhovateľa konania o súlade právnych pred-pisov sa domáhala aj takéhoto postupu, tu opäť por. príslušné uznesenie ÚS SR na jeho webo-vom sídle) a s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou tak možno tvrdiť, že ústavný súd na-vzdory neusúdeniu ním na zjavnú neopodstatnenosť návrhu vo veci (na vyslovenie „neústavnos-ti“) sa nestotožnil s názorom o akútnom stave ohrozenia Ústavou i zákonom chránených záuj-mov, pre ktorý by sa spochybnená úprava nemala aplikovať.         

Na základe iniciovania rokovania o takomto probléme podpredsedom sudcovskej rady sa väčšina členov sudcovskej rady na jej 15. zasadnutí vyjadrila, že po prvotnom hlbokom znepoko-jení z nepreloženia niektorých úspešných uchádzačov z výberového konania na výkon funkcie na Krajský súd v Trnave a neposkytnutia súdnou radou žiadnych dôvodov, prečo sa tak stalo (viď uznesenie sudcovskej rady č. 53 z 24. mája 2011) je nutné aj k opakovanému prejavu neochoty súdnej rady rešpektovať výsledky výberového konania zaujať stanovisko, v tomto prípade však také, ktorým bude súdnej rade tlmočený vyšší stupeň nespokojnosti s jej počínaním.

Výsledkom diskusie bol návrh, aby sa do stanoviska premietlo predovšetkým to, čo rezo-novalo v príspevkoch viacerých členov sudcovskej rady, teda ich rozhorčenie nad oddialením vecného vyriešenia nastoleného problému súdnou radou. Zhoda tu bola i o potrebe aspoň morál-neho odsúdenia minimálnej pozornosti venovanej súdnou radou formulácii jej uznesenia (v kto-rom sa nenachádza nielen dostatočne určité, ale v skutočnosti žiadne označenie rozhodnutia ús-tavného súdu, ktorého vydanie by malo súdnu radu primäť k opätovnému riešeniu otázky prelo-ženia sudcov nižších súdov na Krajský súd v Trnave). Nevyhnutným podľa väčšiny členov sud-covskej rady bolo i vyhlásenie, podľa ktorého faktické odmietnutie súdnej rady konať spôsobom predpokladaným platným a účinným právom (v tomto prípade aktuálne na úkor Krajského súdu v Trnave, jeho sudcov a v neposlednom rade aj na úkor práva účastníkov súdnych konaní v ob-vode tohto súdu na prejednanie a rozhodnutie ich vecí bez zbytočných prieťahov, resp. v prime-ranej lehote) treba vnímať aj ako neochotu uplatňovať kompetencie, ktoré základný zákon štátu zveruje práve tomuto orgánu; zvlášť ak väčšine súčasných členov súdnej rady pri zjavnom poš-kodení tým Krajskému súdu v Trnave nebolo cudzie ani neriadenie sa platným právom (teda us-túpenie aj od toho pravidla, ktorým sa s obľubou zvykne pri obhajobe svojich postupov za-štiťovať súčasný predseda súdnej rady – tu rozumej frázu, podľa ktorej sa len postupuje v súlade so zákonom). Takéto hodnotenie nie je v žiadnom prípade prehnaným, keď faktické zopakovanie nezáujmu súdnej rady preložiť na výkon funkcie na krajský súd uchádzačov úspešných už vo dvoch výberových konaniach (bez ohľadu na to, že po prvý raz sa tak stalo vydaním negatívneho vecného rozhodnutia a tentoraz odkladom rozhodnutia na bližšie neurčiteľný čas) pri uskutočne-ní toho v poradí prvého (za účasti dotknutých uchádzačov) ešte v čase účinnosti skoršej právnej úpravy (čiže úpravy nepostihnutej tentoraz tvrdenými dôvodmi, pre ktoré je tá novšia spochyb-ňovaná) nemôže byť ničím iným, než svedectvom o tom, že skutočný dôvod nepreloženia kon-krétnych sudcov na výkon funkcie na Krajský súd v Trnave je celkom iný.

Práve neakceptovaním súdnou radou výsledkov už v poradí druhého výberového konania a vyhnutím sa ňou povinnosti rozhodnúť (v dôsledku odročenia rozhodnutia o preložení úspeš-ných uchádzačov z ústavne neakceptovateľného dôvodu) došlo aj k vytvoreniu doslova patovej situácie – pri ktorej neuzavreté výberové konanie bráni prípadnému vyhláseniu akéhokoľvek ďal-šieho a takto aj napriek nikým nespochybnenej pretrvávajúcej personálnej poddimenzovanosti Krajského súdu v Trnave nevyhnutnému doplneniu stavu jeho sudcov. Súdna rada takýmto svo-jim postupom logicky prebrala rozhodujúci diel zodpovednosti za porušovanie ústavného práva účastníkov súdnych konaní (vedených v obvode Krajského súdu v Trnave) na súdnu ochranu a aj za porušovanie ďalšieho (v tomto prípade zákonného) práva sudcov Krajského súdu v Trnave na prideľovanie im vecí spôsobom umožňujúcim ich tzv. bezprieťahové vybavovanie (nakoľko tu u sudcov občianskoprávneho kolégia súdu majúceho sa na základe výsledkov výberového kona-nia doplniť napriek ich enormnému pracovnému nasadeniu počet im napadajúcich vecí neustále rastie – namiesto toho, aby sa za riadneho chodu vecí znižoval a sekundárnym produktom toho je, že sa predlžuje aj priemerná dĺžka konania na tomto odvolacom súde).

Návrh uznesenia na a) vyjadrenie rozhorčenia nad ostatným uznesením súdnej rady týka-júcim sa tzv. kariérneho postupu sudcov na Krajský súd v Trnave, b) vyjadrenie sa k tomu, ako sudcovská rada vníma takéto „rozhodnutie“ súdnej rady a c) jasné pomenovanie vinníka v rozho-dujúcej miere zodpovedného za pretrvávajúci stav porušovania práv prinajmenšom dvoch skupín osôb (1. účastníkov súdnych konaní a 2. sudcov Krajského súdu v Trnave) získal v sudcovskej rade podporu drvivej väčšiny jej členov prítomných na príslušnom zasadnutí a preto bolo roz-hodnuté spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.

Trnava 14. novembra 2011

JUDr. Andrea Dudášová v.r.

predsedníčka sudcovskej rady

Mgr. Dušan Čimo v.r.

podpredseda sudcovskej rady

Kanc.!

-          po jednom rovnopise uznesenia doruč Súdnej rade Slovenskej republiky a sudcovským radám, resp. plénam všetkých súdov v SR k rukám ich predsedov

-          v odpise založ do príslušného spisu správneho denníka súdu

-          v elektronickej podobe rozošli členom sudcovskej rady

6. decembra 2011